tomoblogger.infoblog.sk

Chcem vydať knihu

Publikované 20.06.2018 v 23:53 v kategórii o živote, prečítané: 21x

Nejedného napadne, že napíše a vydá knihu. Napísať ju nie je problém. Otázkou je, čo urobiť, aby daná kniha bola aj reálne vydaná. V zmysle zákonov nie je nutné mať vydavateľa ako sa to všade traduje. Tlač, väzbu a samotnú registráciu si môže urobiť každý sám. Dokonca novinkou sú takzvané elektronické knihy. Normálne naklepem dokument v rtf alebo docx formáte, zaregistrujem a hotovo. Jednoducho povedané, knihu môže dnes napísať každý idiot a nemusí dbať ani na pravopis. A nielen ju napísať, ale aj vydať. Žiadosť o isbn http://www.snk.sk/sk/informacie-pre/vydavatelov/isbn/ziadost-o-pridelenie-cisla-isbn.html Jediný problém, ktorý u nevidiaceho vidím je pomoc s captcha kódom. Samozrejme v knihách by malo byť čo najmenej vulgarizmov, pokiaľ možno tak ich nepoužívať vôbec. Je tam síce kolonka, že meno vydavateľa, napíšte tam svoje meno a aj rovnako do kolonky meno autora. Už nie sme v dobe, kedy by sme sa strkali akýmsi vydavateľom do riti. V dnešnej demokratickej spoločnosti je možné uplatniť všetky právne úkony sám. Zákon vyžaduje od pisateľa knihy jednu povinnosť. Musí dať 4 výtlačky rôznym knižniciam a niečo aj akémusi archívu. Tomuto zákonu som celkom neporozumel, ale pri eknihách to nie je problém. Napáliť pár cdčiek navyše:). No nie je problém spýtať sa na dané ustanovenie právnikov z národnej Slovenskej knižnice. Kto to bude kupovať, A tu sa dostávame ku podstate problému. Mnoho ľudí nepíše knihy, lebo jednak v tom nevidí význam a za druhé chcú zisk, chcú zarobiť. Na druhej strane vydavateľstvá odmietajú veľmi dobrých autorov, pretože trh je už presýtený knihami. Skrátka a jasne. Ak chce niekto písať a vydávať knihy, nech ráta s tým, že to robí takpovediac pre vlastné potešenie. Zo spisovateľskej činnosti ešte nikto nezbohatol. Teda ak nerátam autorku, ktorá napísala knihu harypotter. Aby človek neupadol do depresie z toho, že napísal a úspešne vydal knihu a nielenže na tom nezarobil, ale časom zapadol prachom. Písanie a vydávanie vlastných diel by malo byť robené skôr z dobrovoľnosti, radosti podeliť sa z verejnosťou o isté skúsenosti či vymyslené zážitky. Samozrejme, prachy vždy potešia, len naznačujem, aby pri napísaní knihy človek na peniaze nebral až taký dôraz. Spomínam si na to, keď som bol piatakom na základnej škole. Okrem túžby stať sa veľkým mafiánom som túžil písať knihy. Aj som písal ale len pre seba. No pochybujem, že by to verejnosť dokázala čítať, lebo to boli samé horory:). Vtedy to bol krásny zabijak času. Zatvoril som sa do triedy a na pichtovom stroji písal. Bol som schopný minúť aj 20 papierov formátu a4 za deň. Toľko hlúpostí ešte nikto nepovymýšľal v danom čase ako ja. Napríklad vymyslel som si životopis usamu binladina, ktorý nakoniec pozabíjal všetko živé okrem mňa samozrejme. Písal som o duchoch, ktorí chodili a zabíjali čo mohli. O tom ako som hľadal poklad, pozabíjal množstvo oblud a našiel som ho. Samozrejme v skutočnosti som žiadny poklad ani nehľadal. Keby som v piatej triede vydával knihu, veľa ľudí by chodilo za lekármi s odôvodnením, že ih trápi nespavosť:). Teraz si síce spomínam na detskú hororovú tvorbu, ale skôr by som písal politickým a agitačným štýlom. Určite by som nebol schopný napísať ženský román a tobôž nie telenovelu. Samozrejme časom upadla do zabudnutia túžba stať sa veľkým mafiánom. V podstate nepotrebujem so seba robiť mafiána. Baby na Mazorníku sú sprosté, boja sa ma a ani jedna mi nechce vylepiť. Hoci veľmi dobre vedia, že sa mi to páči. Ktohovie, čím som ich tak ja nevidiaci vystrašil, však ani žiadny zločin som nespáchal. Teda dúfam, že nie je zločinom vyhadzovať petardy z okna na silvestra:). V detstve som zatúžil po slobode. Po takej slobode akú teraz žijem. Vypiť si kedy chcem, túlať sa kedy chcem alebo lepšie povedané, kedy mám k dispozícií peniaze. Mnoho nevidiacich môže snívať o slobodnom živote ako mám ja. No časom sa postavia určite na odpor a budú sa domáhať vlastnej slobody a samostatnosti. A presne o tom by mohli byť moje nové knihy. Som slobodomurár! Iba susedia ma chceli dať navždy do blázinca, aby som svetu neukázal pravdu, že nevidiaci môžu byť oveľa úžasnejší ako sa na prvý pohľad zdá. Alebo lepšie povedané, aby mohli mariť moju snahu lekárskym posudkom. Napríklad keby sa o mňa zaujímali novinári, tak rodina alebo susedia by poukazovala nato, že neverte tomu človeku, však on je slepý debil a blázon. A presne toto som susedom a ostatným neprajníkom zničil. Dostal som sa do rozpoloženia, kedy je verejnosti úplne jedno kto som. Som v takej situácií, že keby lekár o mne napísal, že som dajme tomu Paranoidný schizofrenik, okolitá verejnosť by oponovala. " No a čo, nám neublížil, nech je takýchto paranoidných schizofrenikov na svete čím ďalej tým viac:)". Tieto riadky majú totiž súvis. Aj keby som vydal knihu, nikto by ju nemohol zničiť lekárskym posudkom. Darmo by sa ním niekto oháňal. Verejnosť som dostal do stavu, kedy je jej úplne jedno kto som. Jediné, čo mi prekáža, že mi baby nechcú vylepiť. Ako začať Keď chce niekto napísať knihu, musí sa odraziť od určitých udalostí. Či už sa stali v rodine alebo v živote. Môže ich napísať reálne také aké sú, ale môže ich autor úplne skresliť, sfantazírovať. Najlepším testom na spísanie knihy je vybrať si určitú udalosť. Napríklad: Letná dovolenka. Po návrate z nej sa pokúste napísať knihu. Skrátka, niečím sa inšpirovať a čitateľne a hlavne zrozumiteľne to napísať.