tomoblogger.infoblog.sk

je presťahovať sa niekam novým životom?

Publikované 03.05.2018 v 00:50 v kategórii Život nevidiaceho, prečítané: 25x

Prinášam vám exkluzívny príbeh z vlastných skúseností. Príbeh o nevidiacich ľuďoch, ktorí hľadajú svoje miesto šťastia, ale takmer nikdy ho nenájdu. Príbeh o ľuďoch na ktorých každý serie. To sme my nevidiaci. Možno nie všetci budú so mnou súhlasiť, ale pravda je pravda. Rok 2011 Kúpil som si vlastný byt. Bol som rád, že sme sa odsťahovali od otca tyrana. Aj keď jeho týranie bolo vo väčšine iba psychickou formou. Polícia nič neriešila, všetko zľahčovala a nedovolili mi ani predstúpiť pred policajného vyšetrovateľa. Nasťahoval som sa teda do nového bytu a vzal k sebe aj vlastnú matku. V rukách som mal tromf, s ktorým otec ani nik iný nepočítal. Tromf, pomocou ktorého som mohol neželanému návštevníkovi narobiť problémy ak by ma veľmi nasral. Ten tromf sa volá vlastníctvo. Kto je vlastníkom nehnuteľnosti, môže dať neželanú návštevu vykázať políciou ak sama neodíde alebo robí v byte škody a výtržnosti. Vlastník môže podať aj trestné oznámenie pre porušovanie domovej slobody § 194 zákon č. 300/2005 z.z trestný zákon. V mojom byte bola mama chránená. Otec si nemohol dovoľovať, lebo vytočiť 158 pre mňa nebolo a nie je žiaden problém. Keď moju mamu nemienila chrániť polícia, urobím to ja vďaka právu vlastníctvo k nehnuteľnosti. Skrátka, chcel som dosiahnúť stav pokoja. A darilo sa mi to. K mame chodili kamaráti a kamarátky, ktoré sa spoločne modlili. Na nikoho som nevybehol vetou: " Toto je môj byt!" Matka sa mala pri mne ako prasa v žite, mala vlastnú slobodu a nemusela sa obmedzovať. Vyhrážky "zavolám políciu" som uplatňoval iba voči bratom a svojmu otcovi, lebo sa v mojom byte pokojne nesprávali. Suseda Dianišková o všetkom vedela a aj tak pred celým Mazorníkom so mňa urobila kokota. A kvôli nej som sa rozišiel s matkou, lebo moju matku úplne ohlúpla. Akokeby nik nechápal, že políciu som chcel volať na ochranu rodiny, že právo vlastniť svoju nehnuteľnosť som tiež používal iba na ochranu rodiny. Predovšetkým na ochranu svojej matky, ktorá sa nechala zbalamutiť. Ja som nemal dôvod a ani úmysel zneužívať vlastnícke právo len preto, aby som mame vyhadzoval kamarátov či kamarátky. Nikdy som to ani neurobil. A keby mamine kamarátky neboli sprostane dosvedčili by moju pravdu. Jediných, koho som vyhadzoval z môjho bytu boli Maťovi kamaráti. Pôsobili na mňa tak čudne a mal som obavu, že sa v mojom byte spoločne s bratom ožerú a budú robiť škody a výtržnosti. Toto bola moja minulosť. Za to, že som chránil pokoj svojho domu stal som sa kokotom na ktorého každý kašle. A ani baby ma nechcú fackovať. Keď som vyšmaril Maťových kamarátov naštval sa a pred matkou sa sťažoval, že čo som si to dovolil: " Vieš, to je tak keď nemáme vlastný domov. Musíme počúvať toho, kto ten domov má". Mama však nič nechápala, ona nikdy Maťových kamarátov nevidela. Nevidela, že sú divní a na miesto pohody u mňa vyvolávali pocit strachu. Obavu o život a obavu o vlastný majetok. Nič som o nich nevedel, ani ako sa volajú, kde bývajú a kto sú. No svojim inštinktom verím. Nikdy ma nesklamali a veľakrát mi zachránili život. Ale dosť o minulosti. Bol som vo vlastnom byte šťastný a vyhodil som z neho len niektorých ľudí, na čo som mal aj právo. A vždy ho budem uplatňovať, keď bude v mojom byte veľký nepokoj. Kto si chce robiť veľký randál, nech si ho robí niekde inde. Ja tých ľudí nepoznám a keby som nezasiahol, ktohovie akoby to skončilo. Možno by som mal dolámané stoly a stoličky a ja by som bol tiež hádam mŕtvy. Na to musím ľudí dobre poznať, aby som ich púšťal do bytu a nieto ešte s nimi aj sedel či popíjal. Skrátka čas plynul a eufória z nového bytu po troch rokoch opadla. Bol som síce šťastný, ale chcel som dosiahnúť to, aby ku mne susedia chodili na pivo a susedy na kávu. Zrazu som cítil, že mi niečo chýba a niečo ma štve. Pochopil som, že všetci na mňa serú a je potreba vytvoriť si vlastný svet. A tak som začal svoje túlačky, učiť sa trasy po vonku a podobne. Začal som byť znovu šťastný a nič tomu nebránila ani okolnosť, že som bol v Levoči na psychiatrií 7 dní protipráve väznený, kde sa ma pokúšali duševne zabiť, ale nepodarilo sa im to. Nato, aby ľudia za mnou chodili ma musia spoznať, myslel som si. Nie len s politických dôvodov ale aj pre osobnú prezentáciu som si založil facebook a vlastný blog. Keď som odrezaný od verejnosti, môžem sa predsa prezentovať virtuálne. Mal som túžby odsťahovať sa z mazorníka. A to navždy. Pôvodne som nechcel byt na Mazorníku, ale v meste Brezno. No keď som počul ten hluk áut, rozmyslel som si to a kúpil si byt na Mazorníku. S kúpou som doteraz spokojný aj keď na mňa všetci kašľali. Nikoho nezaujímalo čo mám nové či mi je dobre a pod. A čo je horšie, takto sa pokazila takmer celá spoločnosť. Uvažoval som, ako by sa to dalo zariadiť, aby som na čas z Mazorníka odišiel a zistil pomery v nových mestách. Najprv mi napadlo, že byt nemusím predávať. prenajmem si byt v meste a zistím, ako by sa mi tam žilo. Možnože tam by som vzbudil väčšiu popularitu a baby by ma fackovali. Mal by kto ku mne chodiť na kávu a mal by som s kým sedieť na pive. Rehabilitačné stredisko Keď som sa tam dostal, pochopil som, že môžem začať svoju misiu. Predstavoval som si, že toto je akože môj nový život a nový svet. Nebolo mi tam zle a základný kurz sa mi páčil. Mal som s kým chodiť na pivo, v spoločenskej miestnosti som si mal s kým dať kávu. Ibaže to boli ľudia so strediska. Levočania a Levočanky na mňa úplne srali. A nikoho som nezaujímal. No čo sa týka podmienok, nebolo to pre nevidiaceho zlé mesto. Výhodou je, že všetko je nahádzané na kope. Krčmy, bankomaty a obchody. Z tohto hľadiska to mám lacnejšie. Na mazorníku? Cesta do nemocnice autobusom tam aj späť 0.50 Euro, Do Eagle baru? Znovu 0.50 Euro. Do banky? znovu 0.50 Euro. V Levoči sa tieto prostriedky ušetria. Taxi V Levoči pokiaľ sa vyvážam sem tam po meste platím 1.50 Euro a cez víkend 2 Euro. V Brezne sú taxíky drahšie. Ibaže taxíkmi sa vyvážam len vo výnimočnom prípade, lebo radšej mám baby, dobrodružstvo a vychádzky. Dokonca jedna baba Melinda si kúpila v Levoči aj byt. Ibaže nie je tomu rada, lebo sa sťažovala, že sa cíti sama. Rovnako som na tom aj ja na Mazorníku. Ibaže ja to viem úspešne potláčať. Viem si uvedomiť, že to už ináč nebude. Skrátka, to čo som zažil na Mazorníku sa zopakovalo aj v Levoči. Zistil som, že keby som si kúpil byt, nikto by o mňa nemal záujem. Nenašiel som skrátka žiadny rozdiel medzi Levočou a Mazorníkom. Možno ak nejaké ekonomické a geografické výhody, ale inakšie nič. Hoci je pravdou, že práve v Levoči ma sfackala prvá baba. Jediná normálna, ktorá si uvedomila, že je to len pre mňa zábava. No ostatné Levočanky o mňa nemali záujem, hoci som sa pred nimi verejne vyjadroval, že sa mi páči, keď ma baby sfackajú. Ochotní ľudia V Levoči sú ochotnejší ľudia ako na Mazorníku. Keď niečo potrebujem a zaklopem susedom, neotvoria mi, hoci cez dvere veľmi dobre počujem, že sú doma. zreteľne počujem ako sa blížia k dverám a stoja tam ako pridrbaní. Keď cez kukátko uvidia moju tvár zrejme si pomyslia: "TO je ten kokot Tomáš, nepomôžme mu, nech rýchlejšie zdochne alebo nech sa odprace z Mazorníka". toto sú moji vysokoškolský vzdelaní susedia vážení. Sú to také zvieratá, ktoré by mi nepožičali na nič, vôbec by mi v ničom nepomohli. A určite za tým nie je konflikt medzi mnou a drbnou susedou Dianiškovou. Je za tým čosi oveľa viac, ale zatiaľ som nato neprišiel, prečo mi tak ubližujú. Pochopil som, že si musím pomáhať jedine sám a ak mi príde zle aj záchranku si musím privolať jedine sám. A to som raz aj úspešne urobil:). V Levoči Počas prechádzky som si zmyslel, že si urobím s Levočanov trošku srandu. Jednu ženu som stretol pred domom a povedal som jej, že by som si dal kávu. Veľa nechýbalo a normálne by mi ju spravila. Dokonca ma ešte chcela pustiť do vlastného domu ako hosťa. Toto by sa na Mazorníku nemohlo nevidiacemu stať. Jedine ak vosne. Je pravdou, že v Levoči sú ľudia ochotnejší, ale tiež sa nejako nenavštevujú. Kým by som sa niekomu nevotrel do domu, nikto by si ma ani nekopol. Hoci treba priznať fakt, že tí ľudia sú v Levoči iný. Zrejme to bude spôsobené skutočnosťou, že Levoča sa pomaly mení na mesto nevidiacich. Je to spôsobené tým, že keď nevidiaci príde do Strediska môže si časom ak má peniaze alebo ak získa z podporou rodiny hypotéku kúpiť byt. Doma je sprostý, nevie sa orientovať. Na stredisku ho naučia chodiť po meste naučia ho samostatnosti. Pomyslí si: " Tu si ako nevidiaci založím nový svet! Tu budem lebo tu som naozaj samostatný a viem sa orientovať. Doma by som bol zase iba slepým sprostákom, ktorému mamička dobreže nie riť neutiera aj v štyridsiatke:). Nevidiaci uplatňujú právo na vlastný svet! Rodiny im ho odopierajú a nevidiacich zneužívajú tak, že rodinným príslušníkom ručia za rôzne pôžičky. Taká je pravda. A nevidiaci dopredu nevie, či bude mať prospech z toho všetkého. Viete koľko prípadov je na stredisku, ktorí sú rodinami zneužívaní, ale nechcú si to priznať? Boja sa postaviť proti vlastnej rodine, lebo nezískajú podporu. Niekedy mám dojem, že nevidiaci sa rodia len preto, aby boli zneužívaní. A keď sa rodičia pominú šup so slepými do ústavu. Je dobré pomáhať rodine, ale ak si nevidiaci nemá možnosť našetriť, lebo spláca pôžičky rodičov a iných, nech urobia závetom, aby bol nevidiaci jediným majiteľom bytu. Lebo keďže si nemohol našetriť, nemá z čoho vyplatiť ostatných dedičov. Skrátka, nevidiaceho aj keď je na prvý pohľad zneužívaný, treba zabezpečiť aby po smrti rodičov dožil svoj život v rovnakom prostredí pokiaľ to jeho zdravotný stav dovolí. A práve z dôvodu ochrany proti rodine, ktorá nevidiaceho zneužíva a on to vie. Nerieši to však políciou ani súdmi. Skrátka založí si nový život v levoči a všetci jeho členovia rodiny mu môžu fajčiť. Nevidiaci tak má nový svet a nový život. Oslobodení od okrádačov a zneužívateľov. Slušne sa to volá výpomoc rodine. Taký nevidiaci, ktorí doma bol sprostý zavretý medzi štyrmi stenami sa už nevráti. Ostane v Levoči kde je niekto, kde je samostatný. Bol by hlupák, keby sa vrátil tam, kde by bol znovu zavretý medzi štyrmi stenami. Skrátka, keď im nebolo dovolené mať vlastný svet a vlastné bývanie doma, vytvoria si ho nevidiaci aj proti vôli rodiny. Realita je taká, že nevidiaci žijú aj v nájomných bytoch. V podnájme som nikdy nechcel žiť, lebo človek nevie, kedy majiteľovi rupne v bedni a len tak si povie " vypadni". Mám vlastný byt a z toho ma vyhodia iba vtedy, ak nebudem platiť. Inakšie si môžu vysrať všetci oko. Pokiaľ v byte nehromadím tony odpadu, nešíri sa z neho smrad a nerobím každodenné mejdany, nikto mi nič nemôže. Musia ma tolerovať aj keď ma susedia pokladajú za chudáka a žobráka. Moji susedia sú totiž veľmi bohatí, páni podnikateľia a neznesú, aby v ich blízkosti žil nevidiaci chudák ako som ja. Mám ich v piči pretože si mali pysky otvoriť vtedy, keď som si ten byt kupoval. Keby mojej mame povedali v Júli 2011: " Počúvaj, nekupuj Tomáškovi tento byt, lebo tu žijú samý bohatí ľudia. Kúp mu ho niekde inde. Ani by som sa v tom nerýpal, prečo daný byt padol a čo sa stalo. Ibaže ani moji drbnutí susedia nemajú právo určovať si, kto tu bude bývať a kto nie. Podľa práva byt získa ten, kto má peniaze a dokáže ho zaplatiť. Verte, keby nedali mne tento byt, tak na miesto mňa tu bývajú mafiáni. A to by sa moji susedia veľmi rýchlo zbadali. Ešte by ma prosili, aby som sa vrátil. Predošlá majiteľka pani Veselková sa dostala do dlhov. Byt prenajala, ale nájomníci neplatili. Preto som ten byt získal ja, aby som slobodne žil. Však nič tej susedskej čvarge nerobím. Seriem na nich ako aj oni na mňa. Ale z tohto bytu ma nedostanú iba ak mŕtveho. Viete ako ich serie, že mi celé noci pískajú, chcú ma dohnať k samovražde, znovu násilne odviezť na psychiatriu tentoraz do Bystrice aby ma tam mohli týrať a elektrošokmi mi spáliť mozog tak, aby som si nikdy nedovolil pomyslieť na svoje právo a mať niekedy v živote byt. Suseda Dianišková tvrdila, že ona má v bystrici známych lekárov, ktorí to urobia, keď tam skončím. Preto mi po nociach pískajú, aby som sa zbláznil, a aby mi v Bystrici zničili natrvalo mozog a nechali si ma tam dokonca života. Viete ako ich serie, že si bez akejkoľvek hanby chodím po mazorníku, do obchodu a bohvie kde ešte. Moji susedia sú takí nahnevaní, že sa nekúpem vo vlastnej krvy. A ak sa aj časom budem v nej kúpať, tak určite vlastnú samovraždu spácham pre oveľa vážnejšie príčiny ako kvôli vlastným susedom. To, že ma susedia na Mazorníku majú za najposlednejšieho žebráka a chudáka je ich debilita. Ja sa ako chudák necítim. A keď sa ním začnem cítiť, využijem svoje práva a začnem to riešiť. Alebo keď už všetko zlyhá vezmem nôž a bude vodopád. Všetci čo ma poznajú vedia, že nemám od slov k činom ďaleko. Len ešte na moju samovraždu nie sú objektívne a pred lekármi ospravedlniteľné dôvody. Za svoje práva a slobody budem bojovať do smrti. Jediné, čo by mi mohol psychiater položiť za otázku je: Prečo neodídete s Mazorníka, keď vás tam všetci týrajú a robia vám zle? Mojou odpoveďou by bolo: Lebo by som skončil na tom istom ako na Mazorníku. V Levoči by som bol tiež sám, tiež by na mňa každý sral. Ja to už nejako doklepem na Mazorníku kým nezdochnem. Okrem tejto takpovediac smutnej skutočnosti má predsa môj život niektoré radostné stránky. Viete akú mám radosť, keď vyhrám v lotérií? AKú mám radosť, že susedia nadomnou prehrali a nedostali ma do Bystrice k lekárovi, ktorý mi mal podľa plánu odpáliť polovicu mozgu? Viete akú mám radosť, keď by si najradšej susedia a iní, čo ma chcú vidieť na psychiatrií najradšej roztrieskali hlavu od závisti, lebo Tomášovi sa darí. Tomáš nemal ani raz dlžobu a ak hej, tak si ju vždy vyplatí. Tomáš nie je podvyživený, Tomáš má za čo piť, Slepý Tomáš má všetko. A hlavne to, čo mnohým chýba. A to je pokoj. V Levoči nie je toľko závistlivcov ako na Mazorníku. Raz si spomínam, ako bratovi Paľovi roztrhali v krčme tričko. Na brata som sa naštval, že prečo je taký sprostý a neohlásil to polícií? Práveže to nebolo lacné tričko, však stálo do 50 Eur. A mazornícka čvarga si toto dovolí. Aj tie krčmárky v Sportpube boli kravy. Prečo neprivolali policajtov? Keby sa toto stalo v pube u Sveťa, tam volajú políciu stále. Tuším sa to stalo v roku 2016. Asi v Apríli. Ja chápem, že sa pri zábavách stane kadečo, ale aj ten, kto ide dané tričko roztrhnúť má predtým vedieť, či stojí len 10 Eur alebo 50 Eur. Nevidiaci musí pochopiť, že niekde bývať musí. Neubráni sa samote a pocitu, že na neho každý zvysoka serie. Nie je mením nevidiaceho vtrepať sa k niekomu, oženiť sa z núdze. Umením nevidiaceho je vysporiadať sa z pravdou aká je. Že môžeme žiť samy pre seba, keď nás svet odmieta. Nevidiaci sa od seba dištancujú Na stredisku som si všimol, že ma málokto zavolal na návštevu. Každý má rozbehnuté svoje počítačové aktivity či iné. Samozrejme nevidiaci sa zvyknú popárovať a na ostatných čas nie je. Teda ak príde nováčik na stredisko veľmi rýchlo príde na to, že je rovnako osamelí ako bol doma. Ak mám byť úprimný, tak najviac sa mi páčilo na základnom kurze. To som mal s kým chodiť na pivo, všetci sme sa nepoznali a spoznávali sme sa. Akonáhle som prišiel na druhý kurz, všetci sme sa akosi odcudzili. niektorí sa popárovali muž a baba a na ostatných sa zabudlo. Niektorí trpeli vraj depresiami a nikoho nezavolali, aby spríjemnil ich samotu. Ja spochybňujem, že nevidiaci na stredisku boli depresívny. Ak im aj boli diagnostikované v minulosti, lekári sa pomýlili. Mne to prišlo akokeby úmyselne nechceli pustiť do vlastného sveta nikoho. Neviem čoho sa báli. Ibaže tak sa nesprávali len ku mne, oni sa tak správali k sebe vzájomne. Skrátka, tí, čo sa mohli podporiť a pomôcť si od seba utekali. A po celom stredisku sa sťažovali, že načo sem prišli, však sú tu rovnako osamotení ako doma. Práve fakt, že nenašli blízku dušu bol ich odchodom zo strediska. Reálom je, že takmer každý nevidiaci je spätý z psychiatrom a takmer každý sa napcháva antidepresívami. Prečo? Lebo odmietajú prijať pravdu. Odmietajú si pripustiť, že hoci aj život osamote môže byť pekný a radostný. Nepokúšajú sa so životom nič robiť a tak radšej vyhľadávajú psychiatrov, napchávajú sa liekmi, aby život utiekol a oni čímskôr zomreli. Napríklad mne susedia pískajú a neužívam žiadne lieky. Kedysi som ich užíval, ale mal som isté obdobia, kedy som to skúšal aj bez liekov. Vyšlo to, môžem dobre spávať, len keď sa menia ročné obdobia alebo náhle výkyvy počasia mi spôsobujú problémy. A horšie sa mi zaspáva, ináč všetko úplne v pohode. A som rád, že som sa nenamotal do psychiatrickej pasce a nemám diagnostikovanú depresiu. Lebo by to nebola ani pravda a odvolal by som sa. Poučenie Je jedno, kde sa človek nasťahuje. Musí hlavne nevidiaci počítať s tým, že o neho nikto nebude mať záujem, že ostane do smrti sám. Alebo skončí v nejakom ústave. Karta sa síce môže obrátiť a stane sa obľúbeným a populárnym, ale radšej s tým veľmi nepočítať. Možno tá samota je dôvod, prečo nevidiacich týrajú psychiatrie, prečo ich dávajú na silné lieky či elektrošoky. Ibaže to je jednak protiprávne vraždiť dušu nevidiaceho. Lekári by mali nevidiacich učiť vyrovnať sa zo životom, aby boli takí odvážny a úspešný ako som ja.