tomoblogger.infoblog.sk

K bytu sa nevidiaci tak ľahko nedostanú ako v minulosti!

Publikované 07.07.2018 v 14:47 v kategórii Život nevidiaceho, prečítané: 17x

V minulosti sa nevidiaci mohli dostať k vlastnému bytu za pomoci rodinného príslušníka, ktorý ručil za úver, alebo úver bol písaný na jeho meno a nevidiaci ho splácal. Pozor! Dôležité je, kto je uvedený ako vlastník nehnuteľnosti. To, že nevidiaci spláca úver, hoci je písaný na rodinného príslušníka, daný rodinný príslušník nemá právo robiť si vlastnícke nároky na danú nehnuteľnosť nevidiaceho, ak nenastanú zákonné dôvody. Životy nevidiacich No čo sa týka bývania je to zatiaľ veľmi biedne. Mnohí nevidiaci žijú až do smrti pri rodičoch, čím sú oberaní o súkromie, nemôžu chodiť po baroch, zabávať sa a pod. Skrátka nikdy si nevychutnajú ten pocit, že niečo je moje, toto je naozaj môj vlastný byt a list vlastníctva to dokazuje. Samozrejme vlastniť byt má aj inú výhodu napríklad ak rodičia zomrú. Vďaka dedičským nárokom sa z nevidiaceho razom stane bezdomovec alebo skončí kdesi v podnájme. V podnájme je ohrozený, lebo majiteľ môže kedykoľvek zmluvu vypovedať a tak nasleduje ďalší podnájom a potom ešte ďalší:). Pre nevidiaceho je najbezpečnejšie mať vlastný majetok ako každý normálny človek. Mnohí rodičia nevidiacich na to zabúdajú, upierajú nevidiacim práva na život. Po smrti rodičov sa kašle na city, každý súrodenec potrebuje peniaze a z bytu nevidiaceho vykopne, šmarí do ústavu. A tak nevidiaci príde o rodičovský byt a z podielu zákonom stanoveného mu ostane iba pár šupov. Možnosti ako sa dostať k bytu a neskončiť v ústave či kdesi na ulici Je pravdou, že nevidiaci to má ťažšie, ale nie je až taký bezmocný. Je tu však potrebná pomoc rodiny. Prvou možnosťou je, že nevidiaci zostane aj po smrti rodičov v rodičovskom byte, pričom má ušetrené peniaze a z nich uspokojí dedičské nároky. Tým pádom sa z právneho hľadiska stane reálnym a jediným výlučným vlastníkom danej nehnuteľnosti. Zotrvať v rodičovskom byte hoci po smrti rodičov má svoje výhody: Susedia nevidiaceho poznajú, nevidiaci čiastočne alebo úplne pozná okolie, obchody, priestory daného bytu a podobne. Keby sa sťahoval, všetko by sa musel učiť nanovo, čo môže byť zložité. Nevidiacemu ostane v podstate zariadený byt, takže veľmi sa nemusí o nič starať len udržiavať akú -takú čistotu. Samozrejme tento prvý krok s rodičovským bytom sa dá urobiť iba v normálnej rodine, kde nie je alkoholik, kde nedochádza k týraniu a iným trestným činom. Druhá možnosť je kúpiť si byt z vlastných prostriedkov Moja mama nebola v tomto smere sprostá ako sú ostatné matky nevidiacich, poviem to narovinu. Svoje deti majú za chudáčikov, hoci sú dospelé, bránia im žiť a ukázať, čo v nich skutočne je. Moja mama vnímala že rodinné pomery v danej dobe boli katastrofálne. Otec bol ožran a možnosť že po matkinej smrti by nastalo dedičské konanie v ktorom by som pohorel a skončil na ulici bola reálna. Darmo by ma bratia ubezpečovali, že neboj, daáko bude, neveril by som im ani slovo. Videl som veľa filmov a novinových reportáži, kedy majetok a vidina peňazí aj tým najlepším kamarátom a súrodencom zatemnila mozog. Vtedy nikto nehľadí na minulosť a chváce sa za každým Eurom za každým centimetrom až metrom štvorcovým. Ľudia čo boli vtedy k sebe normálny sa pri prečítaní predvolania o dedičskom konaní menia na diablov, svine a beštie. Moja mama si to plne uvedomovala. Pochopila, že potrebujem jedinú a definitívnu pomoc. Mať vlastný byt, ktorý mi nikto nezoberie ani prípadné dedičské nároky po smrti rodičov. Som svojej mame veľmi povďačný, lebo mi dala to, čo matky nevidiacich inému nevidiacemu nedajú. Dala mi možnosť mať vlastný byt, písaný na moje meno. Dala mi možnosť dokázať nielen svoju finančnú sebestačnosť ale už cca 2 roky aj samostatnosť. A to iné matky nevidiacim nikdy nedoprajú, lebo sú zbabelé, svoje dospelé "deti" považujú za chudáčikov, čo je veľká chyba. Každý nevidiaci ak cíti túžbu po slobode jediný, kto mu ju môže dopriať sú rodičia. Aj my máme svoje práva. Pokiaľ nám ich spoločnosť nechce dopriať alebo musíme byť iba v roli chudákov, radšej nech sa žiadny nevidiaci ani nenarodí. Treba prevrat a zmenu doby. V minulosti teda v 90-tych rokoch by som dal rodičom nevidiacich za pravdu. " Naše deti si neporadia". Teraz je však doba iná, doba počítačov, internetu, mobilov s hlasovým výstupom a kopu iných vymožeností, ktoré v minulosti neboli a ktoré môže nevidiaci v tejto dobe využívať samostatne. Cieľom môjho životného snaženia je nie len nevidiacim ale aj ich rodičom jasne dokázať. " Pozrite si, ako šťastne si žije slepý Tomáš, tak šťastne by si mohol žiť ktorýkoľvek nevidiaci". Nech sa majú nevidiaci pri presadzovaní svojej slobody počas hádky s rodičmi na koho odvolať. " A čo slepý Tomáš z Brezna žijúci na Mazorníku? ten má slobodu, vlastný byt, žije po svojom a mne túto slobodu rodičia nechcete dopriať?". Tento argument odrovná akéhokoľvek rodiča a odporcu, ktorý chce ničiť slobodu nevidiaceho možno nie úmyselne, ale na základe zastaralých predstáv a povier. To, že niektorí rodičia netušia čo dokážu moderné dnešné počítače a mobily je ich problém. My nevidiaci technike rozumieme! Nebojte sa, budúcnosť je aj tak naša! Budúcnosť patrí a musí začať patriť aj nevidiacim! No čo sa týka kúpy bytu z vlastných prostriedkov je to veľký problém. Keby som si šetril na byt sám, kúpim si ho zrejme v päťdesiatke a bol by mi vlastne nahovno. Väčšinou sa to musí riešiť cestou úveru či hypotéky, iná možnosť ako môže rodina zachrániť nevidiaceho neexistuje. V roku 2011 som mal našetrených takmer 9000 Eur, čo by dokázali aj moje bankové výpisy. Stačilo mi ešte chvíľu pošetriť a mohol by som si bez úveru kúpiť vo Valaskej jednoizbový byt. A to bez dlhov. No nechcel som bývať v zapadákove ako je Valaská. Aj tak tam bývajú takmer samý starci a do týždňa minimálne traja zomrú:). Navyše jednoizbák sa pre mňa mladého človeka zdal primálo. No v krajnom prípade by som sa mohol ochrániť aj sám bez akejkoľvek pomoci. Stačilo sa dohodnúť s mamou, však nato tie mamy sú, aby pomáhali a ratovali toho, kto si to zaslúži a kto to aj zúžitkuje. Mám trojizbák na mazorníku, na liste vlastníctva figuruje len moje meno a ak sa posnažím, možno ho budem mať splatený skôr než takmer v šestdesiatom roku života. Je pravdou, že keby som naň šetril, tiež by som si ho kúpil v päťdesiatke či v šesťdesiatke. Takto na úver v byte môžem aj žiť a nemám sa zle. Vždy mám čo jesť a všetko mám poplatené. A to je najdôležitejšie. V podstate by som si nemusel byt na ul. Mpčľ kupovať. Rovno po smrti rodičov odkúpim rodičovský byt a stále by som bol pri prachoch. Je jedno akou formou nevidiaci k bytu príde. Dôležité je, aby bol na jeho meno a aby bol v ňom šťastný. Mne byt predali Veselkovci. Spomínam si, že prišla k nám na návštevu istá suseda. Začala sa sťažovať a nariekať, ako sa odsťahuje, že jej byt je studený a môj je ešte studenší, podľa jej tvrdenia. Nebola to zlá žena, asi zrejme príliš precitlivelá. Už som jej chcel odvrknúť, nech si dá do bytu namontovať klimatizáciu, keď sa jej nepáči, ale zdržal som sa. Však je v mojom byte iba necelú minútu. A mal som jej odpapuľovať. Pretože od tej chvíľe už nikdy ku mne na návštevu neprišla. Je síce pravdou, že v zimných mesiacoch bolo v byte chladno, ale v ktorom byte nie je zima, kým nezačnú kúriť? Vo všetkých je chladno. A po zateplení nastalo zlepšenie, čím stúpla aj predajná hodnota môjho bytu, čo ma veľmi teší. No zatiaľ každého sklamem, lebo byt na Mazorníku nepredávam. Keď vidiaci môžu mať byty na svoje mená, nesmie sa toto právo uprieť ani nevidiacim osobám. Je pravdou, že invalidné dôchodky sú nízke, ale mne sa darí. Do roboty nechodím, lebo nikto ma nechce slepého zamestnať a veselo si žijem z invalidného dôchodku. To mi všetci závidíte že? Problém s hypotékami Národná banka Slovenska ( ďalej len nbs), uvažuje o znížení sumy hypoték na bývanie, presnejšie povedané znižuje sa percentuálna kvóta. Kým banky mohli poskytovať 100% sumu, teraz poskytnú už len 90% sumu a časom sa to zrejme zníži až na 80% sumy. Príklad: Ak je žiadaná suma 30000 Eur, banka poskytne len 27000 Eur ( 90%) a časom už iba 24000 Eur ( 80%). 3000 Eur až 6000 Eur si musí doplatiť každý z vlastného.