tomoblogger.infoblog.sk

K vlastnému bytu sa nevidiaci nedostanú

Publikované 19.02.2020 v 00:00 v kategórii o živote, prečítané: 58x

Ako tak sledujem ceny bytov v priemere sa pohybujú od 50000 Eur do 70000 Eur. Sú to hrozné ceny pre nevidiacich. K vlastnému bývaniu sa teda ťažko dostanú. Možno by sa zmohli na nejaký jednoizbák, čo je vlastne byt o ničom. Ja mám trojizbový byt a vďaka bohu som vystihol dobu lacných bytov. Svoj byt som kúpil za 25725 Eur. Neviem si ani predstaviť ako by som dopadol teraz takmer o 10 rokov neskôr po kúpe bytu. Som rád, že mám vlastné bývanie a nikto na mne nezarába ako je tomu u ostatných nevidiacih. Našetriť si na vlastný byt trvá príliš dlho. Aj keby nevidiaci odložil 1000 Eur ročne trvalo by mu 50 rokov, kým by si našetril na vlastné bývanie. Ideálnym riešením je našetriť len 25000 Eur a na ďalších 25000 Eur vziať hypotéku s pomocou rodiny. Mesačná splátka by bola cca 150 Eur. Niekto by si povedal, že nejlepšie by bolo vyhrať v lotérií, aby nevidiaci mal na vlastný byt. Môže sa to zdať ako riešenie pritiahnuté za vlasy, ale je to riešenie. Ja som mal tiež našetrené na polovicu bytu a na druhú polovicu som bral hypotéku, ktorú dodnes splácam. A som na to hrdý, že mám vlastný byt len pre seba. Časom ho oddlžim a budem pánom svojho bytu bez akejkoľvek hypotéky. Hlavne nikto na mne nezarába ako je to u ostatných nevidiacich. Ostatní nevidiaci riešia svoju bytovú situáciu tak, že sa vrhnú do podnájmov. Jednak na nich zarába prenajímateľ, čím zneužíva ich situáciu dostať sa k vlastnému bývaniu Za druhé sú na tom rovnako ako ja s hypotékou. Ibaže s tým rozdielom, že ak si hypotéku vyplatím, na čom intenzívne pracujem, stanem sa vlastníkom bytu. Síce ním som aj teraz, ale ešte stále mi banka takpovediac dýcha na krk. Mňa nikto nemôže z bytu vysťahovať, pričom iných nevidiacich áno. prenajímateľovi rupne v bedni a nešťastie je hotové. Preto som zástancom, aby každý nevidiaci mal vlastné bývanie ako mám ja. Našetriť 25000 Eur nie je jednoduché, ale reálnejšie ako našetriť 50000 Eur či 70000 Eur. Raz som pozeral inzeráty v Levoči na byty a podobný byt ako mám teraz s rozlohou 70 m2 som našiel za 70000 Eur. Tak takmer pred 10 rokmi som kúpil rovnaký byt za 25000 Eur aj nejaké drobné a v Levoči môj byt s podobnou rozlohou predávajú za 70000 Eur. Veď to je šialené. Z jednej strany mi je tých nevidiacich aj ľúto, že na nich zarábajú rôzny prenajímatelia bytov nekresťanské peniaze. Je rozdiel byť v podnájme a je rozdiel byť vo vlastnom byte. Na túto situáciu sa malo myslieť však skôr, hlavne keď nevidiaci nastúpil na strednú školu. Mnohí rodičia však nemyslia na svoje nevidiace deti a potom to tak dopadne. Tie chcú samostatnosť a neváhajú vrhnúť sa aj do podnájmu, len aby dokázali sebe i svetu svoju samostatnosť. Prenájom má jednu výhodu oproti vlastníctvu bytu. Z prenájmu možno kedykoľvek vycúvať, pričom vlastník bytu to má zložitejšie. Byt musí predať. A kým ho nepredá, musí ho platiť. No málokto, kto sa do bytu nasťahuje ako vlastník už aj rozmýšľa o jeho predaji. Ja tu býva takmer 10 rokov a o predaji bytu som nerozmýšľal. občasne ma prepadol taký pocit, že keby som sa presťahoval, môj život by mal iné grády ako má teraz. No tie plány som rýchlo zavrhol a stále bývam vo svojom vlastnom byte. Najrýchlejší spôsob, ako sa nevidiaci dostane k bytu je po smrti rodičov v dedičskom konaní. Vyplatí súrodencov a byt mu ostane, to je najjednoduchšia cesta ako sa dostať k vlastnému bytu. Ostatné cesty sú len vďaka hypotékam inakšie to nejde. Aj na to musí mať nevidiaci dobrú rodinu, ktorá je ochotná mu ísť ručiť. Sú však aj takí nevidiaci, ktorí rodinu nemajú. Ako napríklad Ondrej Lakatoš. On sa k vlastnému bývaniu nedostane, pretože mu nemá kto ručiť. Už dlhšie apelujem, aby záruku za týchto nevidiacich prevzal sám štát s tým, že ak si budú svoj byt splácať všetko je v poriadku. Ak nie, byt prepadne v prospech banky a tým logicky zanikne ručenie štátom. Koľko nevidiacich je zodpovedných v platobných otázkach, no k bývaniu sa nedostanú len preto, že im nemá kto ručiť a štát sa ako iste vieme obracia k týmto problémom chrbtom. Ja som mal rodinu, ktorá mi pomohla nie len k hypotéke, ale aj k bytu. no treba myslieť aj na nevidiacich, ktorí nemajú rodinu a tiež chcú dôstojne žiť vo vlastnom byte. Keď sa za nich nemá kto zaručiť, prečo by sa za nich nemohol zaručiť štát? Invalidné dôchodky nie sú až také zanedbateľné ako v minulosti. pozrite sa na ,ňa. Sám som slepý invalid a platím si nie len byt, ale aj hypotéku naňho. Je pravdou, že mám obavy, že keď zomriem tak ešte hypotéka na byte ostane. Ibaže to je vedľajšie, lebo som rád, že žijem vo vlastnom byte ako moji rodičia a ako žijú aj moji susedia dôstojným životom. určite by som bol rád, keby mi s hypotékou niekto pomohol, ale to sa nestane. V podstate každý nevidiaci by bol rád, keby mu niekto pomohol k vlastnému bývaniu. Banky totiž invalidný dôchodok nepokladajú za príjem, to znamená, že hypotéku neposkytnú. Môj prípad však dokazuje, že je možné aby invalid platil byt aj hypotéku a žil dôstojným životom tak ako žijem ja. O svojich tvrdeniach mám spisy aj dôkazy. Je len mojim želaním, aby nevidiaci žili rovnakým životom ako žijem ja, lebo sa mi žije celkom dobre. To, že svoju hypotéku budem splácať do smrti je druhá otázka, no zrejme to tak bude.