tomoblogger.infoblog.sk

Mám schizofréniu alebo ju nemám?

Publikované 22.05.2018 v 00:20 v kategórii o živote, prečítané: 30x

Na internete som zachytil zaujímavú diskusiu. Dúfam, že k nej nájdem aj link:). Istá pacientka sa na fóre sťažovala na psychiatrov. Zverila sa do opatery jednému, ktorý jej určil diagnózu paranoidná schizofrénia. Ako to už býva zvykom, niečo jej na tom nesedelo a dala sa vyšetriť u iného lekára. Ten skonštatoval, že dotyčná žiadnou paranoidnou schizofréniou netrpí. Diskutujúca sa preto na fóre pýta, čo má robiť? Kde má hľadať pravdu, keď ani samotní psychiatri netušia či je chorá alebo nie je chorá. A tak vedie spor, zatiaľ len v rámci internetu a prípadných úradných či súdnych konaniach sa nezmienila. Počas čítania tejto diskusie som sa zamyslel. Ako by som postupoval, keby sa celá situácia týkala mňa? Postup vyzerá byť celkom jednoduchý. Navštíviť viacerých lekárov a psychológov, a väčšina posudkov je reálnou pravdou. Hovorí sa, že kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. V praxi to znamená, že by diskutujúca mala navštíviť psychiatrické pracovisko s dobrým renomé a mala by počítať s hospitalizáciou. Podľa mňa názory ambulantných lekárov nie sú dôverihodné ak ide o takú závažnú diagnózu akou samotná paranoidná schizofrénia je. A tu sme pri koreni veci. Poškodený ako napríklad ja alebo aj táto diskutujúca chceme spravodlivosť! Chceme, aby sme boli aj z psychického hľadiska správne zdiagnostikovaní, ale máme obavu do toho zarýpať. U mňa je dôvod trauma z hospitalizácie v roku 2013, pričom mi lekári úmyselne odmietajú túto traumu potvrdiť. Druhú hospitalizáciu by som nepodstúpil ani omylom. Znovu byť bez počítača, mobilu, hodiniek, peňazí, bez cigariet, nemať žiadny toaletný papier, vreckovky dokonca ani hygienické osobné veci. Samozrejme, že som sa sťažoval úradom, podal som aj trestné oznámenie, ale štátne orgány vyhodnotili celú situáciu za normálnu a podľa nich sa nič protiprávne nestalo. Nebolo mi ublížené, hoci nikoho nezaujímalo to, že som smrdel takmer na 4 kilometre, lebo som sa nemal čím umyť, že som si toaletný papier zháňal ako žobrák od cudzích, pričom na bankovom účte som mal cez 3000 Eur, ibaže nemohol som sa k nim dostať. Zuby som si čistil toaletným papierom, nemal som ani náhradné oblečenie. Nehanbím sa o tom písať, nech všetci vedia, ako sa zaobchádza s pacientmi na psychiatrickom oddelení v Levočskej nemocnici na probstnerovej ceste. Dokonca mi nedovolili privolať ani nebankovku, aby som si peniaze na ten krátky čas požičal. Mal som na účte dosť a po návrate domov by som všetko vyplatil. Ja som bol a aj som chvalabohu niekto. Veľa som v živote dokázal a určite ešte aj dokážem. A tie strašne silné lieky, ktoré ma vraždili. keby som ich reálne bral, vyzeral by som ako osoba z najťažším stupňom depresie. Vypľuval som ich! Nijaká špina mi nebude rozkazovať, čo mám robiť a čo mám brať. Týmito riadkami som naznačil, že ak človek prežije traumatickú hospitalizáciu kdesi na psychiatrí, nemožno očakávať, že sa dá hospitalizovať nanovo, len aby sebe alebo svetu dokázal, že je v poriadku. Navyše je tu obava aj z možnosti, že ak sa človek do toho zarýpe, iní psychiatri mu pripíšu ešte horšie diagnózy, lebo psychiatra hajzľa kryje ďalší psychiater hajzeľ. Je tu ešte jedna cesta, ale tá čosi stojí od 300 Eur do 500 Eur. Ide o znalecký posudok súdnym znalcom z odboru psychiatrie. Pre prípad, že si ho chce dať niekto vyhotoviť na vlastné náklady. Tiež som o tom uvažoval, že si ho dám vyhotoviť, aby som súdnou cestou napadol Mudr. Zuzanu Kaperákovú, ale dať 500 Eur? Vyhrať súd z psychiatrom je veľmi obtiažné, tam nie sú oporné body ako pri vyšetreniach telesného stavu. Navyše lekár môže na Slovensku aj zavraždiť a je mu odpustené, všetko prepáčené. Súd by tiež nebol inej mienky ako úrady. Aj súd by skonštatoval, že všetko bolo v poriadku. V človeku ostáva len trauma, lebo sa nedočkal a do smrti sa nedočká spravodlivosti. Niekoho to zloží a niekto ako ja si povie, že aj s takouto ťažkou traumou treba žiť. A kým mám možnosť byť na slobode, užívam si život, kým ma znovu nezavrú. Čo nato verejnosť? Je úplne jedno, kto čo má v psychiatrických papieroch napísané. Treba priznať pravdu, že veľa ľudí ani nevie, čo ktoré psychiatrické diagnózy znamenajú a čo to obnáša. Na jednej strane vzniká neutrálna pôda, kedy to ľudia majú úplne u piči. Na druhej strane však môže vzniknúť priestor na špekulácie a klebety. O mne sa v roku 2016 klebetilo, vraj som masochista a sexuálny deviant len preto, lebo sa chcem nechať sfackať babou. Verejnosť netuší, že to robím len v rámci zábavy. Verejnosť ani netuší, čo slovo masochizmus či sexuálna deviácia obnáša. A práve preto ma to netankuje. Nech si pár debilkov o mne namýšľa, že som masochista či sexuálny deviant. Odporúčam im prečítať si dôkladne odbornú literatúru. Skrátka, mám svoje zvláštne želania, ktoré nikoho neohrozujú a nikomu neublížili. Dokonca ani mne samotnému nie. A to sa občas fackujem vechťom v kuchyni, lebo je to alternatíva, ktorá nahradzuje sprosté baby, ktoré ma nechcú sfackať. A tu sme pri koreni celého problému. Keď klebety utíchli, verejnosť sa dozvedela krutú pravdu. Vlastne som ja sám dal facku všetkým mazorníčankám a mazorníčanom. A to takú poriadnu, že sa z nej nespamätajú dokonca života:). Nevidno ma na sídlisku chodiť dorezaného s modrinami či inými zraneniami, ktoré by odôvodňovali klebetu masochizmus. Neublížil som ani žiadnej babe, za takmer 2 roky som ani jednu nenapadol, vždy som si pýtal facky len slovne bez násilia, čo dokazuje opak sexuálnej deviácie. Práve aj preto ma žiadna mazorníčanka nechce sfackať. Pochopili všetci, že so mnou prehrali. Skrátka, kým niekto neohrozuje a neobťažuje verejnosť, každému je úplne jedno akou diagnózou kto trpí. Keby som hypoteticky v papieroch mal napísané, že som napríklad Paranoidný schizofrenik, celá verejnosť by to mala u piči. Rovnako by verejnosť mala u piči aj fakt, keby bolo reálne v mojich papieroch napísané, že napríklad som masochista či sexuálny deviant. Život ma naučil, že verejnosť pozoruje len to, čo vidno navonok. Pokiaľ by niekto trpel ťažkou chorobou, ktorá sa navonok neprejaví, verejnosti ako aj mojim susedom je to ukradnuté. Myslíte, že prečo ma ešte nezavreli do blázinca? Nemajú na to dôkazy ani zákonné dôvody. Navyše nikoho neobťažujem, skôr rozosmievam okolie svojou tzv. fackovacou aktivitou. Humorne by sa dalo konštatovať, že prinášam mazorníčanom radosť. Tým chcem verejnosť uviesť do obrazu, že človek môže trpieť ukrutnými depresiami, halucináciami a neviem čím ešte. Pokiaľ sa to navonok neprejaví na jeho správaní a konaní, nikto to nebude riešiť. A keby sa to aj prejavilo, existuje dostatok výhovoriek, ktoré osobu od uzavretého oddelenia na psychiatrií môžu uchrániť. Nejde tu len o verejnosť ako takú. Je nesprávne vnímať, čo odo mňa žiada verejnosť. Správne je robiť to, čo chcem ja. Hypoteticky, ak by som trpel reálnymi halucináciami, ktoré by ma napríklad desili, vyhľadám sám lekársku pomoc. A v krajnom prípade by som súhlasil aj s hospitalizáciou. No určite by som sa dožadoval práva na domácu liečbu, že budem vzorný pacient a bla bla bla. Svoje psychické zdravie rieši a dokáže riešiť iba ten, kto cíti, že stráca, kto si dokáže uvedomiť, že to už nie je život, ktorý chce žiť, kto si dokáže priznať, že je to už iné ako bolo v minulosti. A ak to človek včas podchytí, ani verejnosť sa nič nedozvie. A ak by sa aj dozvedela, každému je jedno kto chodí za psychiatrom alebo nie. Pozrite sa napríklad na mňa. Okrem svojej matky a kamaráta uja nemám nikoho. Nikto ma nemá rád a každý ma úmyselne odmieta. A rovnako by to ostalo aj vtedy, keby som za svojim psychiatrom chodil hoci aj každú minútu. Ja už dávno seriem nato, čo si ľudia o mne pomyslia. A seriem na to preto, lebo ľudia nepoznajú celé pozadie, nepoznajú čo všetko a aké hrôzy som si prežil. Nepoznajú moje radostné chvíľe a skrátka nepoznajú nič. O mne si už od narodenia mysleli, že som blázon debil a obyčajný chudák. Nikto mi to síce nepovedal, ale v dospelosti som cítil ako to s ostatných vyžaruje. Každý ma podceňuje, odmieta a tým mi ubližuje. Dôležité je, že sám seba nepovažujem za chudáka. Preto je úplne jedno, či človek chodí za psychiatrom alebo nie. Dnes sa každý každému tak odcudzil, uzavrel do seba a svojich problémov, že to nikto nerieši. Málokto si uvedomujeme, že bojujeme každý za seba. V tejto dobe sa už nemožno spoliehať, že sused požičia chlieb, mlieko či peniaze. Nemožno sa spoliehať, že sused mi privolá lekára ak mi bude zle. Všetko si musím robiť sám. Dokonca aj v Apríli 2018 som si tiež záchranku zavolal sám. Psychické zdravie by teda malo byť záležitosťou jednotlivca a nie verejnosti. V praxi to tak aj je, ibaže málokto si to uvedomí. Hypoteticky ja môžem ležať v posteli a sledovať ako okolo mňa behajú ufóni či rôzne príšery, počuť rôzne zvuky či hlasy. Pokiaľ nezačnem na celý byt vrieskať a rozbíjať majetok, nikto so susedov a ani z okolia sa nedovtípy, čím napríklad prechádzam. Nemajú to ako vidieť, nemôžu to vidieť. Jedine jednotlivec, ten komu je zle to môže riešiť. Iba on môže ísť do nemocnice za lekármi po rôznych ambulanciách a dať vec prešetriť. Psychické choroby neexistujú! Nechápem, prečo sa vymyslel pojem psychická choroba. Pokiaľ viem, duša je čosi neviditeľné a čo je neviditeľné, nie je možné vyliečiť. Prečo sa to nenazve humánne napríklad nežiaduce javy v správaní a konaní. Navyše nie je tajomstvom, že ani samotní psychiatri netušia čo vlastne liečia. Vidia v ambulancií osobu, ktorá im napríklad popisuje, že trpí halucináciami a pod. Ale nemajú na to žiadny podklad. Musia tej osobe uveriť a predpísať jej liečbu ako chorej osobe. Skrátka psychiatria je a bude priestorom pre veľké množstvo podvodov, ktoré ľuďom nepomáhajú, práve naopak môžu im ublížiť. Príklad takého ublíženia: Predstavme si situáciu, že mám dajme tomu schizofréniu. Niekomu z rodiny to môže prekážať, že sa mi páči, keď ma baby sfackajú, že sa pri sedení kývem, že mám svoj svetonázor a pod. Zneužil by moju prípadnú diagnózu a u lekárov by sa dožadoval, aby mi mozog vymazali elektrošokmi. A na 99% by uspel. Je iné, keď niekto urobí z človeka psychicky chorého, aby mu naozaj pomohol. Ibaže kde je reálna záruka, že nebudem zneužitý rodinou alebo inou osobou? Skrátka práve preto som proti psychiatrickým podvodom, ešte sa neukázalo, že by boli v ľudský prospech.