tomoblogger.infoblog.sk

Nebezpečná

Publikované 29.05.2018 v 00:50 v kategórii o živote, prečítané: 24x

Prezeral som si katalóg Skn. ( Slovenská knižnica pre nevidiacich). Oslovilo ma množstvo kníh, ale jedna ma zaujala najviac. Popis k nej som nečítal. Jej názov bol Nebezpečná. Určite je to kniha o nejakej podvedenej romantičke, ktorá sa chystá pomstiť za neveru. Pred rokmi sa žena v zahraničí pomstila chlapovi sukničkárovi tak, že mu odrezala vtáka. A podľa novín sa podobný prípad udial aj na Slovensku. Skrátka, moje tušenie nebolo správne. Tá kniha bola podobná ako moja. Celý dej sa krúti okolo psychiatrie, resp. okolo akejsi psychiatrickej kliniky. Kniha sa začína smutne. Zomrel jej priateľ, nezvládla to a pokúsila sa zasamovraždiť. Urobila dve osudové chyby. Tá prvá, že si podrezala žily a nie tepny. Tá druhá, privolala si pomoc. Skončila v bežnej nemocnici, nie na psychiatrií. Tam ju dohnala vlastná rodina, obrala ju o byt a o všetko. resne tak, ako mi chcela v minulosti ublížiť Martina Dianišková. Jej sestra ju nemala rada a tak jej poškodila stehy na zranenej ruke. Lekári to zobrali ako pokus ublížiť si na zdraví a poškodenú dali na psychiatriu. Autorkou knihy je Lucia Sasková. nenapísala síce meno kliniky, ale omieľa tam sestru Gitu, doktora Kuhna, doktora Kováča, ošetrovateľa Kamila a pod. Vykresľuje tam síce podobné obmedzenia ako ja, že nemohla mať pri sebe mobil a ostatné veci, presne tak ako mi bolo ublížené v Levoči. Lenže narozdiel od môjho prípadu traumy tí lekári aj personál s ňou komunikovali, vraj tam mali skupinové i osobné sedenia. Keď som to čítal, pripomenulo mi to vyučovaciu hodinu na Stredisku, ktorá sa volala Sociálna komunikácia. Postava v knihe sa na tej psychiatrií čosi navystrájala. Pobila sa s pacientkou, druhýkrát sa pokúsila o samovraždu priamo na klinike tak, že všetky lieky schovávala pod matrac a keď sa jej nechcelo žiť, všetky zjedla a zapila. Jej plán by bol dokonalý a ona by šťastne zomrela, keby nemala spolubývajúcu. Aká škoda, že počas pobytu v Levoči aj mňa niečo takého múdreho nenapadlo. Vidíte čo všetko sa ešte musím učiť. Bránil som si svoju osobnosť, pričom som nevidel smrť, ktorú som mohol použiť vo svoj prospech. Vidno, že som nevidiaci. Denne mi dávali cca 12 tabletiek. Za 5 dní by ich bolo takmer 60. Keby som to zapil vodou určite mám dokonca života pokoj od psychiatrických perzekúcií. Treba čítať správnu literatúru:). Osobne nie som proti ambulantným psychiatrom, ale v tých nemocniciach je to fakt otrasné. Ambulantný psychiater predpíše lieky a človek sa lieči doma, má počítač, internet, mobil, vychádzky, uplatňovanie svojich práv a záujmov a iné. Je tretí mesiac a ešte stále tam postava v našej knihe leží. A to iba preto, lebo si podrezala sprosté žily. Prípad sa zdá byť reálny a skutočný, keďže kniha vyšla v roku 2015. Celkom presvedčivo opisuje postupy, ktoré sa na psychiatriách dejú. Oproti môjmu dielu, ktoré mám v počítači sa veľmi miernila. Keby čítala moju knihu čo o psychiatroch píšem, nerozchodila by to:). Aj pako vyšetrovateľ v Levoči moje dielo odmietol zaradiť medzi dôkazový materiál, keď som v Decembri 2016 bol vypovedať kvôli trestnému oznámeniu, ktoré som na lekárov v nemocnici levoča psychiatrov podal. Polícia sa ich zastala a v terore proti nevidiacim sa ďalej pokračuje. Beztrestne ďalej zatvárajú nevidiacich na psychiatriu do Levoče a týrajú ich tam. Namiesto pomoci z tohto oddelenia vychádzajú traumatizované osoby, chronickí sťažovateľia, vážne poškodení ľudia. Ľudia, ktorí boli predtým normálny. Autorka v knihe nespomína, že by sa cítila traumatizovane. Dej sa ukrutne zvrtol, keď na scénu vstúpil doktor Kováč. Odhalil menovanej novú diagnózu. Formované bludy z minulosti. Začalo to byť zaujímavé, pretože doktor tvrdil niečo a ona sa snažila obhájiť, dokázať, že netrpí bludmi z minulosti. Rodina chce z nej blázna, aby jej nikto neveril. Aj Martina Dianišková chcela zo mňa urobiť blázna, aby mi všetok majetok ukradli, obrali ma o peniaze a do konca života zavreli do blázinca. presne o tom píše autorka Lucia Sasková. Zrazu všetko nahrávalo doktorovým tvrdeniam. Lucií niekto vymazal facebook, zničil fotky, skrátka všetky dôkazy, ktoré by mohli dopátrať sa pravdy. Napokon prestala riešiť, že doktori jej neveria. Kdesi cítim, že kniha sa skončí šťastne a jej celú rodinu pozatvárajú do basy. A ona lekárom dokáže, že bludmi netrpela a ani netrpí. Podľa slov lekárov postava dajme jej meno Lucia žila z predstavou Petra. Pričom v reále žiadneho vraj nemala. Uverila tej predstave natoľko, že všade prezentovala svojho imaginárneho priateľa. Ja viem, že Lucia vravela pravdu. Mala Petra priateľa, len doktori sú debily ako na každej psychiatrií. predstava, že by aj mne doktor vravel: " Pán Schwarzbacher, nemali ste nikdy vlastný byt, nemali ste žiadnu matku a dokonca ani vlastnú rodinu nemáte". pre mňa by nebol problém dokázať lekárovi pravý opak. Mňa by lekár nepresvedčil teóriou, že to všetko sú iba bludy a moje predstavy. A postava v knihe sa dala zlomiť a prestala z dokazovaním. Ja by som do toho rýpal a potom by som lekárovi povedal: " tu máš dôkazy ty psychiatrický bludár somár". Je to zaujímavá kniha a všetkým ju vrele odporúčam. Párkrát som si musel urobiť upokojujúci čaj, lebo kniha vytláčala na povrch moju traumu. presne tú spornú traumu, ktorú mi všetci lekári odmietajú uznať a na ktorú mám zo zákona právo. A odvtedy ako ma hypnotizovala Martina Dianišková sa mi o psychiatriách sníva takmer každú noc. Vždy sa mi sníva od Júla roku 2016 ako ma zatvárajú do klietky, ako do mňa púšťajú elektrický prúd a podobne. Našťastie, to beriem s rezervou. Kvôli tomu, že mám ťažkú traumu sa hádam nezrútim. Žijem ďalej svoj život aj napriek tomu ako vážne mi bolo ublížené a ako na mňa všetky úrady serú. Po prepustení v Auguste roku 2013 ( od 4.8.2013 do 11.8.2013), sa mi o psychiatrií kde ma väznili snívalo iba občas. No ako ma zhypnotizovala suseda Martina Dianišková, psychiatriu mám v hlave takmer každú noc. Raz cca pred rokom sa mi snívalo, že ma uniesli na psychiatriu, kde sa ma doktorka spýtala: "Chcete facku?" Samozrejme, že som v tom sne odpovedal pozitívne. A ona mi pustila elektriku do hlavy. A vždy sa ma to sprostaňa pýtala či chcem facku a ja som jej neoblomne pozitívne odpovedal a ona do mňa zakaždým pustila elektriku. Ráno som sa zobudil prehmatal som si celé telo, či tam náhodou nemám nejaké stopy. Nič podozrivé som nenašiel a tak som si spravil kávu a zapálil cigaretu. Tak vidíte vážená verejnosť, toto robia z nás psychiatrické nemocnice. Namiesto liečby a pomoci sa domov vracajú vážne poškodení ľudia, ktorých už nikto nechce mať rád, ktorých si nikto ani nekopne. Ja som dopadol celkom dobre, mám iba ťažkú traumu, ktorú mi však nevie alebo nechce nikto diagnostikovať. Som zvedavý ako celá kniha skončí. Myslím, že sa spravodlivosti dostane zadosťučinenie.