tomoblogger.infoblog.sk

Nevidiaci a "Nevidiaci"

Publikované 20.07.2017 v 04:49 v kategórii Rôzne články, blogy od iných, prečítané: 24x

Dnes ráno, cestou do práce, som na zastávke prechádzal okolo pána, ktorý práve vystúpil z autobusu a v ruke držal bielu paličku. Väčšinou keď vidím nevidiaceho automaticky sa opýtam, či nepotrebuje pomôcť cez cestu, alebo niekam navigovať. Mal starú vyblednutú zelenú bundu, rifle a na nohách vychodené topánky. Mohol mať tak 25. Bolo viditeľné, že je rád, že som sa pri ňom zastavil a ponúkol mu pomoc. Potreboval sa dostať na zastávku autobusu, ktorá bola vzdialená asi 200 metrov cez cestu a cez park. Ochotne sa mal chytil a začali sme konverzáciu. „Študujete?", spýtal sa ma (evidentne kvôli môjmu relatívne mladému hlasu ). „Nie, už skôr pracujem", s úsmevom som odpovedal a vkročil na prechod. Prekvapilo ma, že ma držal úplne jemne za lakeť, skoro sa mi zdalo, že ma každú chvíľu pustí a čoviac, paličku niesol už iba ako niečo nepodstatné, držal ju niekde v strede a pripomínalo to skôr, ako keby ju niesol niekomu inému. Kráčal veľmi sebaisto. Ako to býva, chodník je tu samá diera, preto som mu povedal, nech si dáva pozor, aby nezakopol o nejakú nerovnosť. Odpovedal s úsmevom na perách: „To je v pohode! Chodím často po horách, som zvyknutý." Myslel som si, že som zle počul, vravel som si, že nevidiaci asi po horách veľmi nechodia, tak zo mňa automaticky vyletelo iba: „Prosím?"  „Že chodím často po horách", zopakoval. „Keď mám čas a je pekne, tak stále zavolám mojim priateľom a vytiahnem ich na hory. Tam je omnoho horší terén." Vošli sme do parku. „Ďakujem Vám za ochotu, je to stále omnoho lepšie, keď mi niekto pomôže." Odpovedal som, že nie je začo, a že nie vždy reagujú nevidiaci takto pozitívne. (Hold, proste niekto má pocit, že ho ponúknutou pomocou automaticky diskvalifikujeme. Neviem.) Spýtal som sa kam vlastne takto ráno ide. Z jeho ďalšej odpovede, som ostal úplne zarazený. (Vlastne, každá jeho veta ma vo vnútri prekvapovala a snažil som sa to nedať najavo.) „Idem do školy -konzervatórium". „Spievate?", vypadlo zo mňa. „Nie, hrám...hrám hlavne na klávesové nástroje." - „Na aké?" - „No, vlastne skoro na všetky." (usmial sa a pokračoval) „Hrám na klavír, varhany, klarinet, akordeón,...", vymenoval ešte asi tri nástroje. „A vo voľnom čase ladím klavíry". „Tak to musíte mať naozaj dobrý sluch. To je super.", nezmohol som sa nič viac. Zamračil sa a odpovedal: „No, nie vždy je to super." - „Prečo?" - „Počujem stále zbíjačky, zapnuté televízory od susedov, počujem ako tečie prúd. To nie je veľmi príjemné." Prehodili sme ešte pár viet, kým sme došli na zastávku. „Tak sme tu. Autobus Vám ide o minútu." Postavil sa k stojanu s cestovným poriadkom, usmial sa a povedal: „Ešte raz ďakujem za pomoc." ... „Nie! Ja ďakujem za pomoc Vám!" https://petruska.blog.sme.sk/c/244032/Nevidiaci-a-Nevidiaci.html?ref=viacbloger

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?