tomoblogger.infoblog.sk

Ochrana proti psychiatrickým perzekúciám

Publikované 28.08.2017 v 00:55 v kategórii o živote, prečítané: 17x

Včera som sľúbil, že napíšem článok, aké opatrenia by chránili občanov pred psychiatrickými perzekúciami. Vláda tohto štátu by mala konať a reálne dať tieto opatrenia do zákonov. lebo nejaké síce sú, ale lekári ich obchádzajú a zneužívajú. Každú hospitalizáciu na psychiatrií by musel schváliť súd Vláde tohto štátu podám návrh svojich opatrení aj môj nešťastný prípad. Ak vláda môj návrh schváli, o čom nepochybujem, každú hospitalizáciu po novom by schvaľoval súd. Normálne by bolo súdne pojednávanie. Sudca a súdny úradníci by sa dostavili do nemocnice, povinne by vypočuli údajného pacienta za každých okolností a bez výnimky. Jeho výpoveď a všetky materiály by sa dali do zápisnice, na základe čoho by súd rozhodol čo z takou osobou. Osoba ak je zadržaná na psychiatrií ako ja neprávom v roku 2013 by sa mohla obhajovať pred sudcom, mohla by žiadať, aby súd dohliadol na jej práva a ochranu. Súd by si totiž zabezpečil vlastného lekára, ktorý by buď schválil alebo zamietol postup daného psychiatrického zariadenia, ktoré pacienta väzní. Vypočúvaní by boli aj tí, ktorí podľa vyjadrenia lekárov trpia ťažkými bludmi a halucináciami. či inými ťažkými chorobami. Ich prípadné slovné výpovede či odborne nazývané bludy by boli zapisované do zápisnice. Nahrávali by sa záznamy ako sa nahrávajú pri každom súdnom pojednávaní. Súdy by rozhodovali, ktorí pacienti sa budú liečiť v nemocnici, alebo sa pustia domov. Prípady by posudzovali nestranní lekári, ktorí by boli vyberaný náhodne. Takže ľahko by sa mohlo stať, že by prípad v bystrici riešil povedzme psychiater hodne vzdialený od daného miesta. Sťažnosti a žiadosti by neriešili lekári, ale súdy Ak bol pacient súdom uznaný, že hospitalizácia je potrebná, mal by právo ak by sa domnieval, že jeho zdravotný stav je v pohode požiadať súd o zrušenie hospitalizácie. Súd by určil lekára, ktorý by záležitosť prešetril a rozhodol by. Rovnako by sa pacient sťažoval súdu na liečbu či nežiadúce účinky. Súd by znovu vyslal lekára, ktorý by liečbu buď schválil, zmenil alebo úplne zrušil. Sťažnosti by sa podávali e-mailom príslušným okresným či krajským súdom. A žiadna psychiatrická nemocnica by nesmela mať právo zakázať pacientovi podať takúto sťažnosť súdu. Ináč by sa uplatnili vysoké pokuty pre nemocnice. Prečo e-mailom? Pretože na mnohých psychiatriách nemajú papier ani pero. A ak papier majú, využívajú ho len na lekárske účely. V Levoči odmietali spisovať moje požiadavky a sťažnosti. No e-mail by som dokázal súdu odoslať, lebo zázrakom počítače na psychiatrii mali, dokonca aj internet, ktorý zneužíval zdravotnícky personál na vlastné účely. No mňa za internet nepustili. A ani ostatných pacientov. Skrátka všetky tieto záležitosti by sa riešili zvonku a nie vo vnútri psychiatrie. Terajším problémom je, že keď človeka a hlavne nevidiaceho uväznia na psychiatrií nemá ho kto chrániť. Nemá kto zvonku zasiahnúť a rozhodnúť. Fajn, ešte ho držte"., alebo " Pomýlili ste sa, táto osoba nie je natoľko spoločensky nebezpečná, že by mala byť pod zámkou kdesi na psychiatrií". Vidiací ľudia ak by boli ich práva porušované, môžu podať trestné oznámenie s oveľa väčšou úspešnosťou. Opíšu výzor farbu zdravotníckeho personálu a iné skutočnosti. Ja môžem do trestného oznámenia zakomponovať len aké práva boli porušené, s odvolaním sa na rôzne paragrafy. Prípad Levočskej kauzy je taký zamotaný, že ani samotní policajti nedokázali zistiť, kto v danom čase bol mojim reálnym ošetrujúcim lekárom:). Každý mal zrazu dovolenku alebo sa vyhováral, že to nebol on či ona. Jediné, čo je známe, že prepúšťaciu správu podpísala Zuzana Kaperáková. Ale vraj ani ona nebola mojou ošetrujúcou lekárkou. Preto je otázne, čo som v Levoči robil 7 dní, keď sa ani zo zdravotnej dokumentácie nedá zrozumiteľne zistiť, kto bol alebo nebol mojim ošetrujúcim lekárom. V zdravotnej dokumentácií sú falšované lekárske správy, ktoré nesúvisia s realitou. V správe je uvádzané, že mi bol podávaný iba 1 liek 3 krát denne. Realita bola však taká, že mi bola podávaná za deň 8 až 12 krát prekročená dávka a boli to na pohmat rôzne lieky. Nebol to iba 1 liek. Prečo aj ostatné lieky, keď je Levočská psychiatria taká čestná nie sú uvedené v zdravotnej dokumentácií? A vidíte, keby bola kontrola zvonku, boli by všetky údaje uvedené tak ako majú byť uvedené. Izolovanosť psychiatrí by bola zachovaná, len by sa dohliadalo na dodržiavanie práv pacientov. Napríklad: Pri ambulantnej psychiatrickej starostlivosti môže pacient navštíviť niekoľko psychiatrov za sebou a testovať, či sa zhodnú. No ja keď som bol uväznený v Levoči na psychiatrí nebolo dodržané moje právo vybrať si iného lekára. Pričom sa to dá ľahko zrealizovať. Zavolá sa sanitka a pacient sa prevezie inde. Nevidím v tom technický a ani praktický problém. Teda jeden problém tu je. Lenivosť a debilita lekárov psychiatrov. Realita vyzerá, že psychiater nemá ani vysokú školu, alebo má ale koľko podplatili dekanov, je verejným tajomstvom. Práva pacienta má mať každý lekár v malíčku. Súd by rozhodoval aj o pochybnostiach Ak by si lekár nebol istý pacientovými žiadosťami, dochádzalo by k rozporu tie by riešil súd. Jedine súd by rozhodol, kto má pravdu či lekár alebo pacient. Z tejto strany by bol krytý lekár. Mohol by sa obracať na súdy a konal by podľa ich rozhodnutí či uznesení. A keby sa pacientovi niečo na hospitalizácií nepáčilo, nesťažoval by sa proti lekárovi, ale proti samotnému súdu. Čo by bolo prakticky veľmi málo využívané. Pretože ani súd by nekonal len na základe vlastného presvedčenia. Súd by konal na základe názoru iného lekára, ktorý by bol náhodne k prípadu vybrraný. Samozrejme z oblasti psychiatrie. Zrejme by sa takáto úloha prenechávala súdnym znalcom z odboru psychiatrie. Nad nemocnicami, kde sú oddelenia psychiatrie nie je kontrola. Riaditeľia či primáry to je samý kolegiálny debil samá kolegiálna krava. Držia spolu. Po novom, ak by bol môj návrh vládou schválený by o tom rozhodoval niekto zvonku. Už by nemocnica nemohla pacientovi rozkazovať či pôjde domov alebo bude ležať. Vždy bude o tom rozhodovať iba súd. A nie tak ako je tomu teraz. Vládne lekárska anarchia. Na psychiatrických oddeleniach určite. Kým iné oddelenia púšťajú pacientov po dvoch či troch dňoch domov, Na psychiatriách sú ľudia väznení niekoľko týždňov bezdôvodne. Pritom počet psychických ochorení stúpa, no neklesá doba hospitalizácie tak ako pri fyzických ochoreniach. Ja keby som bol lekárom, pacienta zadržím, nastavím mu liečbu, dám inštrukcie a kamsi ho pošlem. Slušne domov. A či on bude brať lieky, či si dá povedať jeho problém. No na psychiatrií v Levoči chceli zo mňa násilím teda vysokými dávkami liekov a obmedzovaním mojej osobnej slobody spraviť niekoho úplne iného. A to sa prieči zákonu. Určite, keby mi daná liečba priniesla prospech, tak sa nesťažujem po úradoch a nepíšem sem takéto články. Kedy súdy rozhodujú o psychiatrickej liečbe v súčasnosti? Súd nariaďuje páchateľovi trestného činu ochranné liečenie ambulantnou alebo ústavnou formou. V praxi sa najprv nariadi ambulantná a ak je porušovaná, tak ústavná liečba. Ochranné liečenie sa ukladá za podmienok uvedených v trestnom zákone. Trestný čin musí byť spáchaný pod vplyvom alkoholu a musí ísť o preukázateľnú duševnú poruchu. Navyše taký človek nemá ešte vyhrané. To, že mu súd uloží ochranné liečenie neznamená, že nebude potrestaný. Súd ho môže poslať do basy a nariadiť, aby sa ochranné liečenie vykonávalo počas výkonu trestu. Existuje síce paragraf o nepríčetnosti osoby, pričom nepríčetnosť vylučuje trestnú zodpovednosť. To znamená, že nepríčetný človek nie je trestne stíhaný. Ten však nesmie byť pod vplyvom alkoholu ak spáchal trestný čin. Už neplatí komunistický zákon, kedy vplyv alkoholu bol poľahčujúcou okolnosťou. Teraz je tomu naopak. Vplyv alkoholu je priťažujúcou okolnosťou. To len pre informáciu. Je ťažké špekulovať o hypotézach. posudok vydá znalec z odboru psychiatrie prizvaný do trestného konania. No čo sa týka občianskoprávnych vzťahov, tam ešte legislatíva nedospela tak ďaleko, že by súdy nariaďovali, aby sa ten či onen občan podrobil psychiatrickému vyšetreniu. Je to veľká škoda, lebo keby súdy mali možnosť konať aj v rámci občianskoprávneho resp. civilného konania, výrazne by sa predchádzalo trestnej činnosti. Príklad: Predstavme si, že sa rozvádzajú manželia, lebo jeden z nich je závislý od niečoho, a je podozrenie, že trpí duševnou poruchou, pričom jedinec sa na súde väčšinou sám prejaví. Súdy manželstvo rozvedú, ale už druhej podozrivej strane súd nenariadi psychiatrické vyšetrenie. Nešlo by o hospitalizáciu, len o vyšetrenie, ktoré by musel dotyčný absolvovať keby sa rozhodnutie súdu stalo právoplatným.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?