tomoblogger.infoblog.sk

Ochránil som svoje práva a žijem samostatne!

Publikované 26.03.2017 v 19:20 v kategórii Život nevidiaceho, prečítané: 94x

Nevidiaci nie sú takí, že by sa odvážili žiť samostatne, čeliť rôzným problémom. Je to veľká odvaha, čo si zrejme málokto uvedomuje. Všetkým neprajníkom odporúčam, aby si sazviazali oči, nech skúsia žiť na slepo. Poserú sa z toho a ni to nedokážu, nemajú na to. Vidiaci ľudia si nechcú uvedomiť, že aj my sme len ľudia a máme právo žiť svoje životy. Na druhej strane, musíme spolu spolurpacovať, lebo niečo dokážu vidiaci ľudia, ale niečo dokážu aj samotní nevidiaci. A v tomto by sme sa mali dopĺňať, čo sa však v realite málo deje. Vážení, chodím do Levoče do Rehabilitačného strediska a všíma si, ako sa v samotnej Levoči stavajú k nevidiacim. Sú to oveľa normálnejší ľudia ako sú tu na Mazorníku. Nemyslím len ľudí v stredisku, ale Levočanov všeobecne. Dokonca o Levoči sa vtipkuje, že sa stáva Mestom nevidiacich. Mňa by však zaujímalo, prečo sú Levočania úplne odlišný čo sa týka prístupu k nevidiacim ako Mazorníčania. Zrejme v tom, že Levočania nás nevidiacich berú ako človeka, čo je u mazorníčanov problém pochopiť. Zrejme v očiach Mazorníčanov je nevidiaci len taký nepodarok, ktorý sa pri sexe nevydaril, alebo možno majú pochybnosť o tom, že nevidiaci človek má vôbec o niečom prehľad. Vážení, ak sa narodí nevidiaci, to neznamená, že v dospelosti je z neho mentálne retardovaný jedinec. Aj ja osobne hrávam počítačové hry, pozerám videá na youtube svojim spôsobom, sedím za počítačom, som na facebooku, sledujem televíziu taktiež svojim spôsobom. V podstate robím takmer všetko čo vy vidiaci ľudeia, ibaže s rozdielom, že používam rozličné metódy a postupy, aby som dosiahol rovnaký cieľ. Vezmime si napríklad také pranie: Vidiaci sa pozrie očami a pretriedi prádlo. Ja na to použijem indikátor farieb nazývaný Colortest, ktorého hodnota je cca cez 600 Euro. A touto kompenzačnou pomôckou si pomôžem. Je síce pravdou, že by som mohol zavolať asistentke či ktorejkoľvek susede, ale u mňa dominuje efekt dobrodružstva či adrenalínu. Skúsiť si poradiť sám, byť na niečo hrdý, to je to, čo chráni nevidiaceho pred ťažkými psychiatrickými diagnózami. Keby som sa stále na niekoho spoliehal, stále bol od niekoho závislý, už dávno by som ležal na psychiatrii doživotne. Práve vtedy bay mala suseda Dianišková pravdu, že som ťažko chorý. Je to pravda, bol by som ťažko chorý v takomto prípade. Nevidiaci, ktorí cíti, že je neužitočný, že nemá priestor prezentovať sa a sebarealizovať sa je ťažkochorý človek a od psychiatrie ho delí iba tenký ľad. Ja som si daný priestor vybojoval a pozrite sa. Žije sa mi dobre a zatiaľ nevidím na sebe dôvody, pre ktoré by som mal riešiť svoje psychické problémy,keď v podstate ani neexistujú. Ten, kto nedokáže žiť odvážne a samostatne, nebude o to bojovať. Logicky, keby som bol nevidiaci s nejakým psychickým ochorením, logicky teraz nesedím za počítačom a nepíšem sem svoje články. Pokiaľ mi je známe, psychicky chorí ľudia práveže odmietajú takéto moderné vymoženosti a technológie a rozhodne nepíšu články. Oni nestoja o to, aby verejnosť videla, aký v skutočnosti sú, lebo samy sebe sú odporní a nieto ešte aby im tento fakt potvrdila aj verejnosť. Nepočítajú so situáciou, že keby sa verejne prezentovali, možno by sa dočkali opačnej rekacie, teda podpory, čo by ich mohlo len nakopnúť. Niektorí nevidiaci majú život v podobe pobytu medzi štyrmi stenami vlastného bytu a so svojim trápením. To je holá realita. Popritom si neuvedomujú, že vonku je krásne, že náš život je o niečom úplne inom ako vysedávať medzi štyrmi stenami vlastného bytu a čakať na mimičku či otecka, kedy pofúka riťku a zohreje jedlo. Kým sa tak správa dieťa, je to pochopiteľné. Asle ak takéto parametre má ešte dospelý nevidiaci, je to na zaplakanie. Niekdy mám dojem, že rodičia úmyselne vychovávajú takýchto nevidiacich k tomu, aby boli takpovediac debilní, aby nevedeli o tom, čo je život. Aby nevedeli byť akčnými a pod. Neuvedomujú si však, čo sa s nimi stane po smrti rodičov. Neuvedomujú si, že vlastne vraždia to nevidiace dieťa a spôsobujú iba problémy v rodinách. Taký nevidiaci, čo sa nedokáže sám o seba postarať buď skončí na krku niekomu s rodiny alebo ho šupnú do ústavu. Ak by som mal mať takýto život, tak radšej by som zomrel alebo spáchal samovraždu. Žiť v ústave alebo niekde pod kuratelou to nie je pre mňa. Ja už mám svoj štýl, svoje návyky a odmietam ich meniť len preto, že som slepý. Svoji spôsobom života práveže dokazujem, že nevidiaci môže žiť samostatne a ani k tomu netreba veľa. Nevidiaci nemusí páchať samovraždu len preto, že je nevidiacim a cíti sa neužitočným. Nevidiaci spácha samovraždu zrejme vtedy, keď si uvedomí, že je neschopný pre svoju samostatnosť a naplnenie túžob niečo urobiť. V praxi to znamená: Chcem sa plaviť po rieke raftom, ale nie som schopný vyhľadať na internete potregné informácie, nie som schopný ani sa niekoho opýtať, či niečo o raftovaní alebo o inštruktorovi nevie. To je len príklad. Druhým príkladom je, keď sa nevidiacemu zhodou okoplností pritrafí zamestnať sa a on to odmietne. Je to na výsmech, ale on to odmietne s odôvodnením, že čo keď ho tam odmietnú alebo ak sa mu budú vysmievať len preto, že je nevidiacim. Je to veľmi zbabelé, ale sem tam sa taký prípad vyskytne. Nevidiaci má práveže verejnosti ukazovať, že aký má život. Aj vidiaca verejnosť musí konečne pochopiť, že sa veľmi neodlišujeme, iba robíme tie isté veci rozličným spôsobom. Napríklad: Keď si chce sused prečítať list, otvorí ho a prebehne očami. Ja keď si chcem prečítať list, musím ho cez skener preskenovať až potom ho môžem čítať. Je pravdou, že sa môžem na niekoho obrátiť, aby mi list prečítal, ale s druhej strany, čo je koho do môjho súkromia? Zastávam zásadu, že poštu by si mal čítať každý sám. Ide predsa o ochranu spkromia, navyše ten sused to môže nejako aj zneužiť. Skrátka, musel by som mať veľkú dôveru v daného človeka, aby som mu len tak dal prečítať svoju súkromnú poštu.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?