tomoblogger.infoblog.sk

Podvody proti nevidiacim: nesprávne diagnostikovaná depresia

Publikované 05.04.2018 v 01:10 v kategórii Život nevidiaceho, prečítané: 23x

Nevidiacim sa zvykne diagnostikovať depresia. Na tom by nebolo nič neobvyklé, keby celý priebeh neskrýval otázniky a mnoho pochybností, ktoré lekári a psychiatri odmietajú riešiť. Naopak, podporujú sa takéto protiprávne praktiky, aby bola sloboda nevidiacich potláčaná liekmi a prípadne aj elektrošokmi. To všetko samozrejme kryté legalitou a vraj zákonom, všetko vraj v záujme povedzme si pseudodepresívneho pacienta. Druhým podozrivým faktom je, že nevidiacim je depresia diagnostikovaná ešte pred 30. rokom života. Neriešia to úrady a nerieši takéto pochybenia nikto. Všetci kompetentní sa tvária, že sa ich to netýka. Samozrejme chybná diagnostika sa potom odráža aj s ďalším nakladaním údajného depresívneho pacienta. Kde sú chyby a nedostatky? V prvom rade psychiatri vychádzajú z nesprávnych skutočností. T. j. Nevidiaci ak skončia stredné či vysoké školy sedia iba doma. Nechodia do obchodov, rodičia ich nechcú zo strachu púšťať čo i len na malé prechádzky. Rodičia nevidiacich detí majú oveľa väčšiu traumu ako samotní nevidiaci zo života. Psychiater vidí iba skleslého nevidiaceho pacienta, neschopného komunikácie a bohvie s akými myšlienkami. Rovno bachne a odpečiatkuje depresiu. Ale žiadneho lekára nezaujíma, či ten dotyčný nevidiaci je zavretý v byte? Či vykonáva aspoň drobné práce, ktoré by mu skrátili čas? Lekári sú natoľko idioti, že odmietajú húkať do rodičov, aby nevidiacim deťom neničili život. Lekár sa nezamyslí nad otázkou, že sediace a uzavreté nevidiace klbko nešťastia musí mať zákonite depresiu. Je to volanie o pomoc, ktoré treba riešiť nie liekmi a ani elektrošokmi. Pre správnu diagnostiku depresie u nevidiaceho treba rodičov donútiť, aby nevidiacemu dovolili žiť aktívny život. Teda, aby nevidiaci chodieval aspoň na krátke trasy, aby vykonával nejaké drobné práce, skrátka, aby sa niečím zaoberal. Keďže je dnes doba počítačov v rozmachu, možno nevidiaceho poveriť, aby napríklad spravoval rodinné financie a vykonával platby cez internetbanking. Nevidiaci by mohol aj oprať, práve vďaka pracím kapsulám. Povedzme si pravdu, že rodičia nevidiacich úmyselne odmietajú umožniť život nevidiacemu dieťaťu. Určite by bolo kopu výhovoriek typu: Nemám čas, musím chodiť do roboty a pod. Preboha, však sú tu nejaké organizácie, alebo prinajlepšom aj osobný asistenti. Osobnú asistenciu netreba vykonávať iba v pasívnej forme, teda síce príspevok je poskytovaný, ale nevidiaci z neho nemá žiadny prospech. Osobná asistencia sa mmusí vykonávať aj v aktívnej forme, to znamená, že nevidiaci má z osobnej asistencie prospech. Niššie zdôrazním a vysvetlím. Depresiu u nevidiaceho treba skúmať počas aktívneho života. Teda keď nevidiaci koná, vybavuje, keď sa niečím zaoberá. Prečo nevidiaci nechodia vonku? Napíšem to na rovinu, že po skončení strednej či vysokej školy nevidiaci hnijú doma. Nik nemyslí na ich zdravie a tak upadajú. Pritom by stačilo tak málo. Naučiť ich nejaké činnosti, ktoré by mohli vykonávať aj v domácom prostredí. Samotné čítanie kníh či večné vysedávanie za počítačom problém nevyrieši. Nech sa urazí kto chce, mnoho rodičov nevidiacich na to serie. Nechápu, že oni sú jediní, kto môže nevidiaceho nakopnúť do života. Samotná únia pre nevidiacich má toľko prípadov, že kým sa k nevidiacemu dostane, chvíľu to potrvá. V tomto smere by bohato pomohol aj osobný asistent. Druhým zlým krytériom je výber bytu alebo domu. Nevidiaci by nemali mať byty blízko frekventovaných ciest. Rovnako by rodičia nemali kupovať dom blízko hlavných či frekventovaných ciest. Nemožno v tomto smere rodičovi dokázať úmysel, že nehnuteľnosť vybral iba z dôvodu, aby nevidiacemu mohol zakazovať vychádzať z bytu. Pravdou môže byť aj fakt, že nehnuteľnosť sa zakúpila ešte pred narodením nevidiaceho. Antidepresívny program Proti depresií je najlepšia ochrana žiť. Hýbať sa, vybavovať veci a presadzovať si svoje záujmy a vlastné práva. V praxi to znamená robiť to, čo ma baví a ak to nejde, hľadať možnosti, aby to išlo. Strach opustiť nehnuteľnosť Spomínam si na začiatku, keď som sa na Mazorník prisťahoval, že ani ja som nevychádzal z vlastného bytu. Isté obdobie mi trvalo, kým som sa nabažil novej a vlastnej nehnuteľnosti. Pocit šťastia ma zachvátil natoľko, že som naozaj nepociťoval túžbu ísť niekam vonku. Túlať sa a cestovať, či sa len tak prejsť. Nepociťoval som príznaky depresie, pretože som bol aktívny vnútorne. Natáčal som rôzne rozprávky a rozhlasové hry cez tapinradio, hral som lotériu, staral som sa o papagája, prosto mal som čo robiť. Chodieval som aj do letných táborov a šetril som si peniaze. To isté v rámci šetrenia robím aj teraz, ibaže to ide dosť pomaly, nakoľko invalidný dôchodok je mizerným príjmom. Ale aj po mojom úplnom osamostatnení sa moje apriory ostali úplne zachované. Nezničili ich ani počiatočné katastrofy, ktoré z osamostatnením súvisia. Potom, keď som natočil rozlasové hry a rozprávky, nemal som čo robiť. Jedna aktivita odpadla. Postupne som sa začal cítiť nešťastným. Zunovali sa mi priestory môjho bytu a začal som túžiť po lepšom živote. Teda, žiť, túlať sa a vziať život do vlastných rúk. Našťastie som mal v tomto smere dobrú mamu, hoci bola z toho dosť nešťastná. Apeloval som na ňu, že aj ja mám právo žiť ako ostatní a že mi musí pomôcť, lebo mi je mať. Ona ma naučila cestu do večierky a do obchodu Cba. Nikdy mi to nehovorila, ale dokázal som vycítiť, že trpela veľkým strachom, keď sa od ľudí dozvedela, že tvoj syn išiel sám do obchodu. A časom sa mienka zvrtla. Začali si o mne na Mazorníku hovoriť ako o úžasnom nevidiacom človeku, hoci úprimne vybrať sa sám do potravín nepokladám za najúžasnejší kúsok. To, že som išiel do ždiaru a ubytoval sa v hoteli, to je najúžasnejší kúsok. Ako pomohol osobný asistent? Našiel som si kamaráta uja, lepšie povedané, on našiel mňa. A požiadal som ho o to, aby mi pomohol. Takpovediac využil som jeho oči. Vysvetlil som mu o čo mi ide, aké orientačné body si má všímať a oznamovať mi. A tak začala výučba. Naučil ma trasu na zastávky,, orientáciu na železničnej stanici a pod. Všetky autobusové nástupišťia si už nepamätám, ale tie základné áno. Viem, že stanica v Brezne má tvar do kruhu. Mama mi tieto veci pre časovú zaneprázdnenosť neukázala. Mám dojem, že sa bála ukázať mi to, bála sa predstavy, že cestujem sám autobusom. Do vlastného projektu samostatnosti som išiel z dôvodu, pretože som premyslel stratégie a osvedčili sa mi. Mame sa týmto chcem poďakovať, že mi nestála v ceste, že som sa s ňou nemusel hádať a že som ju nikdy nemusel oklamať. Náš vzťah sa rozpadol kvôli Martine Dianiškovej. Alebo možnože aj kvôli novému kamarátovi, ktorého teraz mama má. Nie je mi známe, odkedy sa dali dokopy. Skrátka, mohla byť mama otvorená a narovinu mi to povedať. Nie miešať do celej veci také svine ako je Mgr. Martina Dianišková a Mudr. Eva Suchánková. V podstate som rád a každý má teraz svoj priestor. Mama mi pomohla v mojom živote, ja nepokazím ten jej. Len mám obavy, aby sa niečo nestalo, aby ju nejaká nová známosť neokradla o byt alebo aby jej nevznikla iná škoda. pretože navonok môže vyzerať všetko v poriadku, ale čo sa v skutočnosti deje to je otázne. Hlavná vec, že ju na diaľku sledujem cez katasterportal. Zatiaľ mame nikto byt neukradol. Mama mala v minulosti moju ochranu a hoci to Mazornícka verejnosť nevie prežrieť moja mama je chránená aj teraz. Stačil by jeden náznak, ktorý zistím, že je jej ubližované a narobím poriadny bengál čo som aj slepý. Môžem ubezpečiť neprajníkov, že si všímam rovnako bdelo dianie na mazorníku ako v minulosti. Dozviem sa každú klebetu. Ako napríklad tú, že počas veľkonočných sviatkov dali policajti mazorníčanom na autá papuče, lebo zle parkovali. A spravili to presne počas veľkonočných sviatkov. Musím sa mamy spýtať, či jej netreba náhodou požičať na pokutu:). Ani by som o tejto klebete nepísal, ale musím mazornícku verejnosť presvedčiť, že som bdelý a všímavý. A že hypnóza Martiny Dianiškovej či Evy Suchánkovej ma vôbec nepoškodila. Mal som strach výjsť z vlastného bytu Aj keď mi mama ukázala niektoré trasy, mal som obavu výjsť z vlastného bytu. Nechápem prečo. Bol som a aj som odvážny, ale niečo mi bránilo opustiť vlastný byt od ktorého stále mám kľúče. To niečo boli predstavy o rôznych hrozbách. Vrahúni po uliciach, veľké psy a iné nebezpečenstvá, ktoré vonku číhajú. Samozrejme za psychiatrom som nešiel. Načo. Sedával som na balkóne a počúval ľudí, ako vychádzajú z bytovky. A pochopil som jedno. Ak vidiaci človek dokáže bez strachu výsť z bytovky, urobím to aj ja. Stalo sa tak. Namiesto otrepaného " Bože buď ku mne milostivý" som si pomyslel " Vrahúň, buď ku mne milostivý:)". Vyšiel som a zamkol som byt. Na ulici nebolo ani živej duše. Išiel som si do večierky len tak kúpiť kávu 3 v jednom. A nič sa mi nestalo. Nestretol som nijakého vrahúňa, vonku bolo príjemne a teplo. Začal som trasy zvyšovať. Chodil som do obchodov na poštu podávať si lotériu a podobne. Skrátka, začal som si všetko robiť sám a tým som odbremenil aj mamu. Trochu som dúfal, že vďaka verejnému zviditeľnovaniu sa, nájdem baby, ktoré ma budú fackovať. Pochopia, že som srandovný a že ide iba o môj nápad. Skoro sa mi všetko podarilo, keby nebolo sprostej Martiny Dianiškovej. Odplašila mi dve baby, ktoré mi chceli streliť facku. Jednu som síce odmietol ja, lebo pýtala 100 Eur. To je dôvod na obmedzenie mojej spôsobilosti na právne úkony, pomyslel som si a nič som jej nedal. Moji neprajníci by sa veľmi potešili, keby som sa pomýlil a 100 Eur babe vyplatil. Chvalabohu, som rozumný. A druhá sa na mňa vysrala, keď Martina Dianišková o mne zrejme po facebooku rozšírila množstvo sprostostí a hlúpe Mazorníčanky týmto klebetám ešte stále veria. Ale všimol som si, že sa na Mazorník prisťahovali nové tváre, možno u nich nájdem pochopenie. Ale to, že sa mi páči, keď mi baba strelí facku nie je až takou podstatou tohto článku. Teda blokáda v podobe strachu opustiť byt dokazuje, že sa človek obmedzuje sám. Či už na základe skutočných alebo neskutočných príčin. TO, že majú nevidiaci strach výsť z bytu podporujú aj médiá hláseniami o lúpežiach, krádežiach a rôznych prepadnutiach. Druhou príčinou môžu byť rôzne úrazy, ktorých sa nevidiaci bojí. A myslí si, že sa ochráni ak nebude chodiť von. Skrátka, každému nevidiacemu musí byť umožnené, aby žil aktívne. A to, ako bude žiť záleží iba na ňom samotnom. Strach sa dá prekonať, je to dokázaný vedecký poznatok. Ja som mal výhodu, že som si svoju slobodu presadil a som tvrdohlavý. Iní nevidiaci však podliehajú obmedzeniam, ktoré im diktuje rodina. A ak sa búria, je im vyhrážané psychiatriami a rôznymi ústavmi. A v modernej dobe dať nevidiaceho doživotne na psychiatriu je veľmi jednoduché, stačí debil psychiater. a kreténka psychiatrička. Osobne uznávam, že mám svoje uletené nápady, ale nie som nebezpečný pre okolie a ani pre seba. Nevidím dôvod, prečo by som mal byť doživotne niekde zavretý? Som idealista, ktorý je ochotný pre svoje názory a konanie aj zomrieť. Neustúpim ani tlaku, ani mizernému invalidnému dôchodku. Nikdy nikoho z rodiny nepožiadam, aby ma doživotne prichýlil. Ostanem si sám vo vlastnej nehnuteľnosti a celému svetu dokážem, že sa tak dá žiť. Zničím teóriu, že nevidiaci musia byť vkuse na niekom závislý. Ja dokážem, že nemusia, že môžu mať vlastné bývania. A možno sa časom nájde duša s ktorou budem žiť, hoci tomu veľmi neverím.

Komentáre

Celkom 4 komentáre

  • Tomáško 05.04.2018 v 21:12 Môj milý Tomáš, už konečne prestaň očierňovať nevidiacich svojimi hlúpymi názormi, ktoré nemajú hlavu a ani pätu. Samé lží a faloš je v tvojich slovách.
    Povedz mi koľkých nevidiacich poznáš, ktorí boli na nejakých psychiatrických vyšetreniach? No, som zvedavý, ktorých uvedieš. Nepíš o nevidiacich a o chamradi (tvojimi slovami), ktorá údajne chodí na vyšetrenia z dôvodu prešetrenia depresie. Chodíš na vyšetrenia jediný a predovšetkým iba ty.
    No, nemá si inak človek z vlastnej skúsenosti myslieť o tebe, že to v hlave trochu nemáš poriadku? Spomeniem len príklad jeden za všetky: je o tebe známe, ako chodíš do krčiem a vypiskuješ po čašníčkach, ktoré sa potom majú k tebe aj slušne správať. No, áno, čo iné im ostáva, keď ťa berú za abnormálneho človeka? No, ľutujú ťa... A nemáš depresívne sklony? Radikálne zmeny správania ; pri použití alkoholických nápojov chceš si ublížiť ; vymýšľaš si príbehy, čo všetko ti ubližuje a potom otravuješ policajné orgány, ktoré ťa už poznajú aj v Levoči, aj v Brezne a ešte aj v Poprade. No, skrátka, kde príde milý Tomáško, tam sa s vysokou pravdepodobnosťou objaví problém.
    A drahý odborník, odkiaľ máš tie informácie, že ostatní nevidiaci sú zatvorení doma a sú doslovne terorizovaní svojimi rodičmi?
    A mnohí nevidiaci, a to naozaj mnohí nevidiaci žijú aktívne životy, pracujú, stretávajú sa s priateľmi, so svojimi známymi, len asi ty si zaspal dobu a myslíš si, že si prvý a posledný, ktorý chce žiť aktívny život. A áno, v tvojom ponímaní aktívny život je odlišný od toho aktívneho života ostatných nevidiacich. Nechodia do krčiem a nesprávajú sa vulgárne, nevidia v každom nepriateľa, nechcú skákať z balkónov, nechcú zaujať sprostými rečami. Brrr radšej ani nepokračujem...
    A prečo nevidiaci by nemohli mať blízko bývanie pri veľkých cestách? To by si videl, ako môže byť nevidiaci šikovný aj vo veľmi zložitom priestore. To je dôkaz, že o nevidiacich nič nevieš, lebo sa s tebou ani nechcú kamarátiť. To je však tvoja chyba a potom vypotíš takéto hlúposti. Konečne s nimi prestaň.
    A vôbec nebudeš pre ženy vtipný, ak im povieš, že chceš facku. Skôr ťa budú považovať za narušeného. Preto tvoj záver v článku je pravdivý. Zmeniť sa musíš.


  • tomoblogger.infoblog.sk 22.04.2018 v 00:47 @Tomáško
    Si osoba sráč. Zverejni svoje pravé meno, nech ťa dám na súd za tieto hlúpe lži o mojej osobe. V minulosti som písal, že články pod vplyvom alkoholu nepíšem. lebo ak náhodou pijem, tak sa bavím. Na vyšetrenie k Suchánkovej ma donútila ísť suseda, vtedy som ešte netušil, že je to jej robota, že ma buď hypnotizovala alebo mi niečo dala do nápoja. Ja nevidiacich neočierňujem. Ja ich chránim pred podvodmi, čo ty nikdy nepochopíš. Ty nepíš už komentáre, lebo ti na ne neodpoviem.
    A chceš vedieť, prečo Tomáško volá policajtov? Lebo celá spoločnosť na mňa zvysoka seriete a robíte mi zle kde len môžete. Jasné, že sa musím brániť a aj sa budem brániť. Ak si čašníčka myslí, že mi nenaleje pivo a ja to nechám len tak, tak je na omyle. Ak si niekto myslí, že mi pískaním bude rušiť môj nočný pokoj, tiež to nenechám tak. Oznámim to polícií. Všetko by sa úplne zmenilo, keby sa našli ľudia ochotní mi naozaj pomôcť a nie mi škodiť. Keby niekto tej čašníčke povedal: " Nenavážaj sa do neho, však v tom podniku nič nespravil, nalej mu pivo!" Keby sa našiel lekár/ lekárka, ktorí by povedali " Chápem vás, vypláchnem vám ucho, hoci neverím, že by toto mohlo pomôcť". Povezd mi, kde by si sa obrátil, keby na teba každý sral a robil ti naprotiveň? Jedine na úrady či na políciu inú možnosť by si ako osoba nemal. A vždy sa budem na úrady a políciu obracať ak mi bude ubližované. Je rozdiel, keď niekto chodí a udáva ľudí pre možno krásny pocit. Ja sa obraciam na políciu a úrady preto, lebo čakám, že sa moje problémy vyriešia. No opak je pravdou a každý na mňa serie dokonca aj tí policajti. Niekedy mám dojem, že sa na mne dobre bavia a majú radosť z môjho trápenia.
    Niečo ti napíšem. Si presne tá sviňa, ktorá robí proti mne antikampaň, aby ma žiadne baby nesfackali. Hajzli operujte argumentom: " kašlite naňho, nefackajte ho, lebo zavolá políciu". Nikto z vás mi nedokáže, že som niekedy zavolal policajtov, len preto, že ma baba sfackala, takú zápisnicu nenájdete ani čo sa všetci poseriete. A aj keby ma reálne baba sfackala, aj tak na ňu nezavolám políciu. Kvôli fackovaniu určite nie. Iba ak by jej preskočilo a začala by do mňa napríklad kopať, biť ma päsťou. Je to mimo dohody a to by sa mi nepáčilo. Skrátka, kvôli fackovaniu by som políciu nevolal. A keby baby neboli také zbabelé dokážem to. Celá verejnosť by sa mohla pozerať, že to myslím naozaj vážne. Lenže všetci ste takí chudáci, že mi úmyselne odmietaťe dať šancu, je to vašim úmyslom, aby som nemohol verejnosti ukázať pravdu, že to myslím naozaj vážne. A o sťažovateľstve si prečítaj môj článok v ďalšom komentári.


  • tomoblogger.infoblog.sk 22.04.2018 v 00:50 http://tomoblogger.infoblog.sk/clanok/stazovatelstvo-nie-je-chorobou-ale-fenomenom-tejto-doby-70277/


  • tomoblogger.infoblog.sk 22.04.2018 v 00:58 @Tomáško
    Ty píšeš, že sa mám zmeniť. Povedz mi kvôli komu a kvôli čomu? Všetci susedia a okolie na mňa sralo aj v tých časoch, keď som nemal facebook a ani svoj blog. Všetci ste na mňa srali aj vtedy, keď som nemal zverejnené, že chcem aby ma baba sfackala. Nato, aby sa človek mohol vôbec meniť potrebuje impulz. Potrebuje pocit, že zmení sa preto, lebo pri takej zmene ho niekto uznáva, niekto sa s ním rozpráva a niekto k nemu chodí na návštevy. Za druhé. argument zmeň sa vnímam ako vydieranie. Bože, čo by sa stalo ktorejkoľvek susede, keby prišla ku mne na kávu? Nič. Spýtal by som sa jej, či mi nestrelí facku, no keby odmietla netlačil by som na ňu. Nikdy v živote som na žiadnu babu netlačil. Na druhej strane treba človeka prijať takého aký je. Všetci trepte somariny ako sa mám zmeniť. Takéto frázy používajú iba chudáci! Chudáci, ktorí ma nikdy nebudú chcieť za kamaráta a radšej použijú alibizmus výhovorkou " musíš sa zmeniť". Ja sa pýtam, kedy sa zmení moje okolie? Kedy mi okolie a baby ukážu, že o mňa stoja? Kedy si so mnou niektorá sadne na kávu, pokecá so mnou alebo kedy mi so srandy vylepí? Nepoužívajte frázu, aby sa iní kvôli vám menili. Lebo všetci ste takí chudáci a hlupáci, že zmeniť by ste sa mali najprv vy, potom sa určitým spôsobom možno zmením aj ja.
    A to je svätá pravda.


  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?