tomoblogger.infoblog.sk

Poznám len dva typy nevidiacich

Publikované 01.09.2017 v 02:19 v kategórii Život nevidiaceho, prečítané: 22x

O nevidiacich verejnosť či iní málo vedia. Ja som expert na nevidiacich a ich správanie. Naivní a nepriebojní Prvý typ nevidiacich sa teší odkázanosti, že sa oňho každý stará. Väčšinou sú takýto nevidiaci zatvorení doma, nebojujú za svoje šťastie, nehľadajú, neuvažujú ako by si mohli spestriť život. Sú príliš dôverčivý. A možno práve takáto pasivita im prinesie nešťastie, z ktorého sa nebudú môcť vymaniť. A až veľmi neskoro prídu na to, že vymaniť sa zo svojho nešťastia mohli iba oni samy svojou odvahou, a vlastnými rozhodnutiami. Akční a mylne definované ako paranoidní Do tohto typu nevidiacich sa pokojne môžem zaradiť. Sú to nevidiaci, ktorí sú akční podľa možnosti doby a moderných technológií. Majú prehľad o dianí okolo seba a o mnohé sa zaujímajú. Môžu bývať upodozrievavý, čo však nie je paranojou. Hoci psychiatri to mylne diagnostikujú ako paranoidné myslenie. V omyle je aj obyčajná verejnosť. Je mi veľmi dobre známe o niektorých susedoch, že ma pokladajú za ťažko paranoidného. Je to však veľký omyl. Vidíte? nestretávame sa, a predsa keď prejdu okolo, dokážem z nich čítať. Vyznám sa v psychológií a naučil som sa určité príznaky reči tela. Zastaviť Martinu Dianiškovú keď robila na mne hypnotické pokusy bez môjho súhlasu zo známosťami som síce nedokázal, ale čítať ľudí dokážem stále. Aj keď o túto schopnosť ma chcela učiteľka suseda pripraviť, čo sa jej však nepodarilo. Upodozrievanie u nevidiaceho by dokázal vyliečiť len jediný liek. Návrat zraku. A to je zatiaľ len v rôznych vedeckých pokusoch a diskusiách. Zo mňa by moje údajné paranoidné myslenie nevytiahol žiadny odborník, pretože sa to nedá. Keby sa to aj dalo, vystavil by ma vážnemu nebezpečenstvu a okradli by ma o majetok, lebo by sa zo mňa vďaka lekárom určite stal naivný kokotko a takým ja nechcem byť. Z druhej strany, keby som nebol taký aký som, tak vysedávam pri matkinej sukni a žalujem sa na nešťastný osud, že nemám ani vlastné bývanie. Osobne som rád, že som taký aký som. Hlavne vďaka svojej aktivite som veľa dosiahol. To, že som upodozrievavý neznamená, že som aj neprístupný Ak sa chce niekto so mnou zoznámiť, musí mi dať chvíľu čas. ja musím o danej osobe získať presvedčenie, že mi nechce ublížiť, že mi chce pomôcť. Pri susede Martine Dianiškovej som nikdy nemal ani jedno podozrenie, kým nezačala robiť protiprávne veci proti mne. Dovtedy to bola zlatá suseda, u ktorej som ani raz nebol na návšteve, len sme sa zdravili na chodbe. Až množstvo dôkazov ma v júli 2016 presvedčilo, a priviedlo k podozreniu, že ma hypnotizuje alebo robí snahu, aby som pred okolím vyzeral ako psychicky ťažkochorý človek. Aj teraz jej známosti určite zneužívajú moju slepotu. Každého, kto by sa chcel so mnou spriateliť zrejme odrádzajú, vyhováraním sa na údajnú paranoju. Pričom paranoja a upodozrievanie sú veľmi rozdielne veci. Kým pri upodozrievaní sa dá upustiť od daných upodozrievaní, paranoidný človek ani napriek predloženým dôkazom či skutočnostiam neupustí od svojho presvedčenia. Navyše, čo je na tom? Každý si predsa niečo myslíme. druhý príklad: Sem tam mávam bolesti v oblasti srdca. Nadobudol som teda podozrenie, že mám problémy zo srdcom. Hoci lekárské vyšetrenia ukázali pravý opak. Až v odbornej literatúre som zistil, že ide nie o bolesť srdca, ale o občasnú bolesť žalúdka. A tak som od upodozrenia problému so srdcom definitívne upustil. Nevidiaci musí upodozrievať, je to zákonité a pochopiteľné k jeho zdravotnému stavu a zrakovému handicapu. To, že niektorí nevidiaci neupodozrievajú znamená, že im nebolo často ubližované a naivne dôverujú svetu. Alebo druhou možnosťou je, že upodozrievajú iné kategórie ľudí, než s ktorými sú v styku. Mňa vyškolil život. Keď som bol na základnej škole v Levoči boli tam aj takí čo kradli. Všetko som si musel dať pod zámok. Vždy sa im podarilo čosi ukradnúť. Išlo o nejaké sladkosti iba raz v živote mi zmizlo 9 diskiet v hodnote 108 Sk. Už keď som mal všetko pod zámkom, tak bolo v pohode. No a od vtedy som taký aký som. Dbám možno prehnane na bezpečnosť týkajúcu sa majetku, ale inú možnosť ochrany nevidím. A zatiaľ mi to vychádza. Osobne dám šancu každému. Aj Dianiškovej som ju dal. Pojebala to a teraz už má smolu. Po celý život už odo mňa nemôže nič čakať. Dokonca ani žiadnu pomoc. No seba nevnímam vôbec ako paranoidného. Vnímam to normálne. Keby som mal zrak, určite by som nebol upodozrievavý. Stačilo by sa mi pozrieť na druhého alebo na vzniknutú udalosť a mal by som o nej ešte reálnejší obraz. Slepota môže za to, že som taký aký som. To, že som trošku nedôverčivý mi zachránilo život, zdravie aj majetok.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?