tomoblogger.infoblog.sk

proti depresií antidepresiou!

Publikované 14.02.2018 v 00:03 v kategórii o živote, prečítané: 18x

Zvyknem čítať rôzne novinky a čudujem sa štatistikám, ktoré tvrdia, že počet depresívnych pacientov stúpa. Jedna vec sú štatistiky a zaužívané lekárske dogmy, o ktorých si dovolím tvrdiť, že sú zaostalé. Kde je však reálna príčina vzniku údajných depresií nad tým sa nezamyslí nijaký psychiater. Depresia z odborného hľadiska znamená stav beznádeje, ktorý je sprevádzaný nechuťou k jedlu, nechuťou k životu a množstvo iných príznakov. Uvádza sa, že depresívny pacienti trpia bolesťami tela, čo je blud, ktorý neskôr v článku vyvrátim. Ak sú aj reálne bolesti, nie sú spôsobené depresiou ako takou. Jednoducho povedané, človek začne trpieť stavom beznádeje. Nič ho nedokáže potešiť alebo lepšie povedané, to, čo ho tešilo a robilo šťastným už nezaberá. Mnohí ľudia robia veľkú chybu, keď okamžite utekajú za lekármi v nádeji, že pomôže. Hovno ten pomôže. predpíše antidepresíva a to je celá jeho robota. Nikdy nerobte túto chybu a nesmú ľudia utekať hneď k lekárovi. Rovnako ak je podozrenie, že člen rodiny trpí depresiou, netreba ho tlačiť za každú cenu po lekároch a dopovať antidepresívami a inými chujovinami. Depresia je signál Depresia teda stav beznádeje treba vnímať tak, že niečo sa deje. Podľa môjho názoru si stav beznádeje treba vysvetliť tak, že telo a aj duša túžia po zmene. A ten kto sa cíti byť nešťastný musí prísť na to, kedy bude šťastný. Teda, kedy bude znovu aktívny ako predtým, kedy sa dokáže zasmiať hoci aj na maličkosti. Ja som síce depresiami nikdy netrpel, ale ako dieťa som bol bezmocný. Myslel som si, že kvôli zrakovému postihnutiu nič nedokážem a zraňovalo ma to, želal som si umrieť. V dospelosti sa karta obrátila, začal som si užívať slobodu a moderné vymoženosti doby. To moja rodina nikdy nepochopí. Jednoducho aj keď sa všetci snažili, aby som sa cítil doma dobre, bol som tam iba krátko. Závidel som každému, kto si slobodne behal po vonku, kto si robil čo sa mu zachce. Ale dosť o spomienkach. Aj na stredisku som hlavne za tým účelom, aby som zhromažďoval poznatky a potvrdil si alebo vyvrátil svoje doteraz získané skúsenosti a mnou formulované odborné závery. Každý nevidiaci má nešťastné detstvo a každý túži po čomsi inom. Okolie možno klamať o tom, že človek bol šťastný, ale vnútorne cíti, že klame. Horšie však je, keď sa daný pocit objaví v dospelosti a bráni nevidiacemu naplno žiť. nereálny pojem depresie, ktorým sa odborníci tak oháňajú môže postihnúť aj dospelého nevidiaceho. príčin môže byť neskutočne veľa. Napríklad: Je bežné, že ak nevidiaci vyštuduje strednú či vysokú školu, ostáva doma za štyrmi stenami nonstop 24 hodín. Takýto efekt izolácie vyvolá depresiu. V preklade to znamená, že nevidiaci svojim stavom túži po inom živote, že túži po zmene. Je chybou, že rodičia to riešia kadejakými lekármi a antidepresívami, ktoré z nevidiaceho skôr urobia nevidiacu mŕtvolu neschopnú akéhokoľvek ˇďalšieho života. Podávanie antidepresív má efekt klamať samého seba. Liekmi potláčaná beznádej, ktorá by ustúpila prirodzeným spôsobom, keby rodičia viac dbali o svoje nevidiace ratolesti a dali im slobodu. Za svojim názorom si pevne stojím a som ochotný hájiť ho aj pred rôznymi odbornými kongresmi. Na margo veci uvádzam, že ja som príkladom toho, čo píšem. Svoje tvrdenia môžem dokázať vlastnou osobou a osobnosťou. príklady: V roku 2011 som sa nasťahoval do vlastného bytu. Bol som ním taký fascinovaný, že som nepotreboval chodiť po vonku celé 3 roky. Keď ma z neznámych príčin dňa utorok 7.1.2014 odviezla záchranka z vlastného bytu po strate vedomia, na nemocničnej posteli som pochopil, že musím zmeniť môj život od základov. Telo mi dalo najavo, že dlho na svete nebudem. preto som si zaumienil, že si užijem každú sekundu vlastného života po svojom. Túžil som byť slobodný, túlať sa a žiť takmer rovnako ako dospelí vidiaci ľudia. Využívať svoje práva, spravovať domácnosť, skrátka všetko, čo k tomu patrí. Svojej matke sa chcem týmto poďakovať, že mi vyšla v ústrety, naučila ma nejaké trasy, dopriala mi samostatnosť. Zrejme aj ona vie to, čo už dávno viem ja. Že čoskoro zomriem. A hlúpi Mazorníčania si kladú otázku a klebetia, že prečo som takí a prečo sa tak svojsky správam. Akoby sa zachovali, keby vedeli, že ich čakajú možno posledné chvíľe života? Tým som chcel verejnosti ukázať, že svoje rozpoloženie som začal aktívne riešiť. Neutekal som za lekármi, aby mi predpísali antidepresíva. Antidepresívami by som oklamal a znefunkčnil iba samého seba. Dokonca boli prípady, kedy práve antidepresíva dopomohli ľuďom k samovražde. Načo by som sa uchyľoval k liekom, keď som si mohol svoje problémy vyriešiť takto? Keď mi odídu nohy aj ruky, keď u mňa nastane vážny fyzický zdravotný problém, ktorý mi zabráni túlať sa, po tom možno siahnem po antidepresívach, lebo zrejme nebudem mať inú možnosť. Ale zatiaľ, kým je telo zdravé bol by som hlupák, keby som siahal po takých likvidačných liekoch ako sú antidepresíva. Bolesti sú z depresie Je to totálna kravina a svoje tvrdenie dokážem. mal som možnosť zhovárať sa z niekoľkými ľuďmi, ktorí boli lekársky označení ako depresívny. Aj oni mi spomínali rôzne telesné bolesti. Vyšetrovaním som však prišiel na zaujímavú vec. Ľudia s depresiou dosť často spia a neprimerane dlho. Síce depresiu nemám a nikto mi ju nedokáže, ale čo môže robiť človek trpiací vraj depresiou keď odmieta počúvať svoje telo, odmieta ísť do spoločnosti, vonku a odmieta sa o seba starať? Nič iného len spať. A práve toto vyspávanie a vylyhovanie spôsobuje bolesti. Tlak hrudníka na orgány a ochabnutie svalstva, potom následná námaha vyvolá bolesti. Lekári sa mylne domnievajú, že vraj ukrutné bolesti tela vyvoláva samotné ochorenie akým depresia je. Takýmto bludom by mohli veriť len psychiatri bludári. Sú ľudia, ktorí ťažko ochorejú a nemusí ísť o depresiu. Majú úraz, ktorý ich pripúta na lôžko pričom nejde o krátky čas. Čo sa stane, keď sa zotavia a začnú narýchlo robiť svoje aktivity? Presilia telo, presilia svaly. A to ich vrhá do ďalšej izolácie a beznádeje. Skrátka, človek aby sa z depresie vymanil, potrebuje byť aktívnym. je jedno, či bude vyšívať, skladať puzzle, pracovať na záhradke a pod. Musí byť len aktívny a čas mu musí utekať. Nuda? prvý krok k beznádejí a depresií Ak niekto neustále opakuje frázu: " to je nuda". Okolie alebo blízky by mali spozornieť. Je veľký predpoklad, že jedinec rýchlo upadne do beznádeje. Neznamená to, že s ním treba poobchádzať všetky psychiatrické kliniky a vyskúšať na ňom všetky tyranské psychiatrické metódy. práve naopak. Treba ho vrátiť do aktivity. Treba zistiť, ktorú aktivitu by mohol reálne vykonávať. Horšie je to s osobami na vozíčku, k ním sa veľmi vyjadrovať nebudem, lebo o nich nič subjektívneho neviem. Na to, aby sa nevidiaci vymanil s depresí, musí byť aktívny. A nemal by sa vyhýbať vonkajšiemu prostredu a spoločnosti. Rodičia si môžu pomôcť už len takou blbosťou, že budú nevidiaceho posielať do obchodu po nákupy. To na začiatok úplne stačí a pred úradmi to môžu odôvodniť, že tak konajú pre ochranu psychického zdravia nevidiaceho. Neverím, že nevidiaci sú radi doma zavretý nonstop medzi štyrmi stenami. To, že sa z nich stali nevidiace mŕtvoly, lebo doma sedeli bohviekoľko rokov je vinou len ich rodičov. Darmo mi niekto bude rozprávať, že rodičia sa musia starať o obživu. To je síce pravda, ale môžu sa obrátiť na úniu pre nevidiacich, môžu využívať osobných asistentov, ktorí by nevidiaceho učili pomaly samostatnosti. Tak sa má osobný asistent reálne využiť. Vysrať sa na upratovanie a iné blbosti, asistent má pomôcť nevidiacemu, aby bol šťastný. Čo ja mám z toho, keď mi osobný asistent uprace? Nič a veľké hovno zároveň, to si môžem urobiť aj sám a aspoň sa nebudem nudiť. Ale keď mi osobný asistent ukáže trasu k lekárovi, pomôže mi tým oveľa viac a budem mu za to oveľa vďačnejší. Skrátka, aj z osobnej asistencie má mať nevidiaci prospech, čo si mnoho ľudí veľmi zle vykladá. osobná asistentka / osobný asistent je po pravde vnímaný ako sluha či slúžka. Nebránme sa tomu, je to tak. Všetko aby za nevidiaceho urobil nejaký osobný asistent. Veď je to choré. Štát nevidiacim uzákonnil osobného asistenta práve na to, aby nevidiacim reálne pomáhal. Nie robil sluhu, ale aby ich aj dačo naučil. Osobný asistent bude pre nevidiaceho vždy potrebný, ale nech to má prospech aj na dlhé roky. Ten osobný asistent musí nevidiacemu naozaj pomôcť, nie byť len vedený na papieroch. Svoje tvrdenia viem dokázať. Mám kamaráta uja za osobného asistenta. On mi dal najviac zo všetkých osobných asistentov. Naučil ma trasu na železničnú stanicu v Brezne, naučil ma pohybovať sa po Mazorníku. Tomuto hovorím skvelý osobný asistent. Viete koľko zaujímavých príhod sme spoločne zažili? A to, čo ma naučil si pamätám dodnes, môžem svoje znalosti a zdatnosť dokázať nielen pred úradníkmi ale aj pred ministrom. Koľko nevidiacich v mojich rokoch majú diagnostikované depresie a ja nie? Už chápete, prečo ich nemám v mladom veku diagnostikované a tak skoro ich ani nebudem mať diagnostikované? Pretože žijem aktívne. Presne podľa svojich predstáv a túžob. Preto zo mňa tak skoro nebude depresívny pacient. To je najväčší zabijak každej depresie. Po nástupe na vrchol nasleduje pád! Nie je to len ošúchaná lacná veta a pri skutočnosti, že človeka môže drapnúť depresia je veľmi podstatná. Aj ľudia, ktorí sa dostanú na vrchol svojich túžob, ktorí dosiahli na 99% všetko, čo si želali, môžu upadnúť do depresií. Zovšednie prostredie, ľudia naokolo sa stanú nudnými a nezaujímavými, podniky a inštitúcie zastaralé a nezaujímavé. Všetky trasy známe a mohol by som pokračovať. Liečba z takejto depresie je veľmi ťažká hlavne po citovej stránke. Netreba na ňu lekára ani antidepresíva. Treba sa okamžite zbaliť, zavolať právnikov, kupcov a sťahovák a vypadnúť. Vypadnúť do úplne nového prostredia, spoznať nových ľudí. To nie je výmysel ale holý fakt. A keby lekári psychiatri neboli debily, dali by mi určite za pravdu. Samozrejme, rieši sa to likvidáciou osobnosti a to podávaním antidepresív, čo je v rozpore z lekárskou psychiatrickou etikou. Psychiater vrahom a psychiatrička vrahyňou ľudskej osobnosti , vrahyňa, ktorá zavraždí tvoje ja!. predkladám dôkazné argumenty: Podrobne som sledoval Mazorník, Valaskú ale aj levoču. A závery môjho šetrenia sú takéto: Na Mazorníku žije väčšina depresívnych osôb. Pričom každá z nich má iný stupeň a pre okolie nemusí byť viditeľný. Na mazorníku sú tiché byty, okrem kostola a krčiem nie je možnosť iných kultúrnych aktivít. Skrátka, nie len na iných, ale aj na mňa Mazornícke prostredie pôsobí unavujúco. Tým, že všade je ticho pokiaľ si nenastavím na ráno budík, preberiem sa o desiatej a sem tam aj pred obedom. Sú okolnosti, kedy úmyselne dlhšie spím a to hlavne vtedy, keď prší alebo vonku je toľko snehu, že sa zle chodí. Ibaže všetko som vyšetril a viem sa aj náležite brániť. Na mazorníku je ticho, nezobudí vás hluk susedov odchádzajúcich do roboty, auto, ktoré by prešlo po pod okno. V podstate ide o vražedné a nebezpečné ticho. Ticho, ktoré núti neskúseného človeka spať a spať. Obrana je však jednoduchá. Stačí si nastaviť budík, premôcť sa a vstať z postele:). Hoci sem tam a hlavne cez víkend dlhšie si pospať nie je nenormálnym javom. Valaská: Prostredie hlučnejšie, ráno obyvateľov budia vlaky. Vo valaskej sa mi zriedkakedy stalo, že by som vyspával do desiatej rána. O ôsmej som bol už hore. V letných mesiacoch za to môže kopa vtáctva, ktorá tam vyspevuje. Dovolím si tvrdiť, že vo valaskej je oveľa viac vtáčikou, ako na Mazorníku. Levoča: Celé mesto nepoznám, ale stredisko je blízko hlavnej cesty. Ráno okrem budíka zvyknú zobudiť aj autá. Pre mňa je veľkou výhodou, že som mohol prieskumy, ktoré prostredie je depresívnejšie prevádzať aj tu na stredisku. Na také posúdenie mi trvá minimálne 3 mesiace, kým som si istý svojim odborným záverom. Rozhodne, keby som na Mazorníku dosiahol vrchol a prestal by som byť šťastný, viem, kam by som išiel. Hoci treba prihliadnúť aj na okolnosť, že ľudia na mňa kašlú všade. Či už by som skončil v Levoči či Valaskej. Preto treba brať do úvahy nie ľudí, ale samého seba, ochranu vlastného psychického zdravia. Viete prečo mnohých Mazorníčanov priam seriem a boli by schopný ma zavraždiť:)? prečo mi žiadna Mazorníčanka nechce streliť facku? Nenávidia ma za to, že som neodišiel s mazorníka ako môj brat. A druhý časom určite takisto odíde. pravda je taká, že neboli na Mazorníku šťastní, bratia nechápu filozofií, že treba hľadieť najmä na seba. Všetci mazorníčania robia to isté. Hľadia iba na seba. preto ma nikto na mazorníku, nemá rád, lebo som nedal príkaz svojim právnikom sťahovákovi a neodišiel. Mazorníčania mi závidia moje úspechy a so strašnou nenávisťou registrujú moju osobu. Majú v riti spor, ktorý sa udial medzi mnou a Dianiškovou. Takých sporov už na Mazorníku bolo a nikto sa nad tým ani nepozastavil. mazorníčanov štve iné. Odvrhli sme tohto nevidiaceho, dávame mu pocítiť, že by sme ho najradšej zabili a on nič. Nie a nie ho odtrepať z Mazorníka. Nie a nie ho donútiť, aby privolal právnikov, svojho sťahováka a vypadol. Mysleli si, že keď sa odporne správali k mojim bratom, že rovnaká metóda zaberie aj na mňa. Omyl. Nenadarmo som bol od základnej školy takpovediac filozof a sčítal som množstvo diel. Som intelektuál, ktorého s Mazorníka nik a nič nedostane, kým tak sám nerozhodnem. Veľmi sa čudujem bratom, že kedysi hovorili o mazorníčanoch, že sú to najlepší kamaráti. Hovno. Pijavice sú to, ktoré sú dobré iba na to, aby človeka v krčme oberali o peniaze. Toto je pravá tvár mazorníčanov. Využiť a odkopnúť, toto ste vy drahý mazorníčania a mám toľko dôkazných argumentov, že každý kto sa zamyslí nad mojim článkom dá za pravdu mne. Uvediem príklad: Potom ako je možné, že v Levoči som našiel babu, ktorá ma fackovala? Bola na rovnakej pozícií ako ktorákoľvek Mazorníčanka, Levočanka ma nepoznala, ale prejavila mi dôveru. A to si na nej cením najviac. Dala mi šancu dokázať, že to skutočne myslím vážne, t. j. že sa nechám babou fackovať. A neudal som ju za to polícií. Len je škoda, že v levoči sa nenájde viac takých dievčat. Ibaže na Mazorníku ma odmietajú úmyselne. Aj tam mám vytypované niektoré baby, ktoré sú také uletené, že by nemali problém ma fackovať. príklad 2: V lete 2017 som si nebol istý, či mám pokazené párky alebo nie. Skrátka voňali podozrivo a cítil som z toho možné nebezpečenstvo. Vzal som párky, vyšiel som pred vchod. Každý Mazorníčan každá mazorníčanka sa na mňa vysrala. Neboli mi ochotní pomôcť a povedať, či tie párky sú pokazené alebo nie. Pomohla mi istá žena tuším z hronca. Vracala sa z návštevy. Tretí príklad: V lete 2017 sa mi nezdalo chladenie v chladničke. Ani jeden sused ani nikto mi úmyselne nepomohol. Musel som privolať osobného asistenta. Toto všetko dokazuje, že nie ja som tá sviňa na mazorníku, ale svine sú 99,9% Mazorníčanov a mazorníčaniek. Mazorníčania si neuvedomujú, že nepoškodzujú mojej osobe, naopak, svojim debilným správaním poškodzujú samy sebe, že odmietajú úmyselne pomôcť nevidiacemu. TO, že mi nechce žiadna Mazorníčanka vylepiť, nemôžem ju k tomu nútiť. Ale to, že mi odmietajú okoloidúci povedať, či mám pokazené párky, alebo čo sa stalo s mojou chladničkou, to je úbohý hyénizmus zo strany Mazorníčanov. Verím tomu, že keď sa moje články budú pretriasať v novinách, lebo ja sa o to určite postarám, Mazorníčanky ku mne budú musieť zmeniť prístup. Pomocou novín im chcem dokázať, že tiež som človek ako oni. A tiež mám rovnaké práva ako mali moji bratia. Teda, keď dievčatá obdivovali mojich bratov a v minulosti s nimi vysedávali aj v podnikoch, budú vysedávať aj so mnou. Vyzývam Mazorníčanov, aby sa prestai konečne strápňovať. Prehráte vašu smiešnu hru. Hlas obeťe ( moje ponosy ) prenikne do uší novinárom a potom bude naozaj veselo, to vám garantujem. nenechám sa len tak odbiť ako moji bratia!. Som bojovník od mala a budem ním až do svojej smrti!

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?