tomoblogger.infoblog.sk

Psychiatria 14.7.2020

Publikované 15.07.2020 v 12:20 v kategórii o živote, prečítané: 198x

O psychiatroch sa veľa hovorí, no legislatíva, ktorá by sa týkala psychiatrickej starostlivosti nie je takmer žiadna. V tomto článku sa budem venovať psychiatrickej starostlivosti, ktorá sa deje formou hospitalizácie alebo ústavnou formou. Tam sa robí najviac podvodov a zločinov. Aj ambulantná psychiatria má svoje muchy, ale nedejú sa tam až také podvody ako v psychiatrických nemocniciach. Prečo tieto podvody ľudia a štát prehliadajú? Veľa ľudí nebolo hospitalizovaných na psychiatrií, teda nechápu, aké je to tam zlé, koľko je tam nedostatkov a aké sa tam robia podvody a zločiny na ľuďoch. Ak aj ľudia využívali psychiatriu, tak ambulantnú a tam nepociťovali, že by sa proti ním niečo protiprávne dialo. Hoci aj ambulantná psychiatria má svoje nedostatky, nie sú také závažné, ako v nemocniciach. Prejdem však k svojmu prípadu: dňa Sobota 16.2.2019 ma nad ránom zavreli na psychiatriu do bystrice. Len tak bezdôvodne. Odviezli ma z urgentu v Brezne, kde som sa prišiel dať ošetriť, lebo som si v obývačke buchol hlavu a bál som sa, že vykrvácam. Tie breznianské svine na pohotovosti, kým som čakal na ošetrenie privolali sanitku až s bystrice, aby ma odviezla na psychiatriu. Nikomu som neublížil, len som sa prišiel dať ošetriť. Je síce pravdou, že som mal vypité, ale koľko ľudí chodí opitých na pohotovosť a na psychiatriu ich predsa neodvezú. Mňa tam zavreli a nútili ma podpísať papiere, že ináč ma nechajú v popruhoch až dokonca. Viete, to je posteľ a na nej je človek priviazaný popruhmi. Tak aby som sa dostal na slobodu som podpísal. No neskôr som využil svoje právo a hospitalizáciu som odvolal a tak sa mnou musel zaoberať Okresný súd Banská bystrica. Ten proces bol veľmi zaujímavý. Prišla ku mne nejaká súdna úradníčka, aby ma vypočula, tej som uviedol, že som zdravý schopný a samostatný, že títo lekári sú zaujatí a že žiadam iného lekára či súdneho znalca, aby posúdil môj stav, že doma mi bude oveľa lepšie, že nie sú dôvody, aby ma tu držali a podobne. Moja argumentácia bola jasná a zrozumiteľná. Lekári v Bystrici sa mi posmievali, že ma súd neprepustí, hoci by som mal aj pravdu. Súd urobil niečo, čo ma zarazilo. Najal mi procestného opatrovníka a vyjadril sa, že má pochybnosti o mojej spôsobilosti na právne úkony. Veľmi ma to nasralo, že sa pred súdom nemôžem obhajovať ja sám, že nemôžem byť priamo na pojednávaní. Za procesného opatrovníka súd určil moju matku. No nech by súd určil kohokoľvek, som s tým nespokojný, lebo nijaký procesný opatrovník neobháji moje záujmy, ako ich obhájim ja sám. Samozrejme, súd ma neprepustil a napísal, že moja hospitalizácia je prípustná. Vraj mám akúsi psychózu a mohol by som ohroziť seba a svoje okolie. Tento proces však nebol spravodlivý, mohol som povedať matke, aby napísala odvolanie, ale ona sa v takých veciach nevyzná. Je chybou, že súdy stanovujú za procesných opatrovníkov ľudí s rodiny, prečo súdy nestanovujú za procesných opatrovníkov obhajcov ex offo? Sú to právnici, ktorí sú platení so štátu a ktorí vedia čo treba urobiť, aby ich klienta prepustili. Moja mama určite nerozumela tomu, čo sa jej na súde pýtajú, nepozná paragrafy, ona nič nevie. Keby tam bol nejaký právnik, lepšie by obhájil moje záujmy. Mne niečo tá úradníčka, ktorá ma prišla vypočuť trepala o procesnom opatrovníkovi ale ja som povedal, že o žiadného opatrovníka nemám záujem a zastúpiť sa dokážem aj sám. Samozrejme, celý tento pochybný súdny proces nenechám len tak plávať a plánujem napísať množstvo sťažností na rôzne úrady. pri procese boli porušené moje práva. Veď ako ma môže niekto zastupovať, keď nevie ako sa cítim, nevie čo prežívam, nevie o mne nič. Mohli to zariadiť tak, že ma na súd mohli dať predviesť políciou. Bol by som priamo na pojednávaní, mohol by som sa brániť, prípadne ihneď na mieste podať odvolanie. No moja mama nie je jediná, kto sa v zákonoch nevyzná. To je veľké množstvo ľudí, ktorí sú do toho sprostí. Moja mama je nevzdelaná v tom, že keď jej lekári povedia, že som vážne chorý, ona tomu uverí. Popritom sama veľmi dobre vie, že mi nič nie je. Veď keby bola u mňa vážna choroba, prejavovalo by sa to viditeľne a to napríklad napádaním rodinných príslušníkov, robením dlhov a inými viditeľnými znakmi. Viete koľko je psychicky chorých ľudí, ktorí bijú svoje matky? alebo napádajú iných? Ja som mamu neudrel ani raz a ani po tom netúžim. Nemám na to ani dôvod, veď mi stále varí halušky, tak prečo by som to robil. Stala sa na psychiatrií v Bystrici ešte jedna zaujímavá vec. Filip Faltáni bol tiež pacientom a ležal na izbe. Na ňom bolo viditeľné, že je chorý, že nie je v poriadku. Faltáni sa tiež obrátil na súd a čo sa stalo? Súd jeho ťažko chorého prepustil domov. Lekári boli veľmi nahnevaní, ale nemohli si pomôcť. Ja sa budem na úradoch pýtať, že aká je to spravodlivosť, keď ťažkochorého Filipa Faltániho súd prepustil a mňa zdravého ponechal na psychiatrií celý mesiac. Budem o tejto veci písať aj na blogu, lebo som obeťou zločinou. Ale ja viem veľmi dobre, prečo ma držali mesiac na psychiatrií. Bránili mi podať odvolanie, vraj na to nemám právo a držali ma tam preto, aby rozhodnutie okresného súdu Banská bystrica nadobudlo právoplatnosť. Moja mama by mohla podať odvolanie, však bola môj procesný opatrovník. Ale aké odvolanie môže podať osoba, ktorá sa v zákonoch nevyzná, ktorá žije iba obyčajným životom? Moja mama nevie nič o takých veciach. Ja som jej aj vravel, aby do Bystrice poslala právnika, no odmietla mi ho poslať, vraj ju to veľmi stresuje celá táto situácia. Však ja by som toho právnika zaplatil. V bytovom fonde mám dosť peňazí, aby som si to mohol dovoliť. Teda v tom čase vo Februári 2019 tam bolo dosť prostriedkov na právnika. Moja mama je v tomto sprostá, jej keď ubližujú, ona radšej trpí a nebráni sa. Celý život som túto vlastnosť na nej nenávidel. Ja som presný opak. Ja keď mi je ubližované, ja sa bránim po súdoch a po úradoch a hovno z toho. Už včera som písal, že naše zákony chránia len zločincov, cigáňov a kurvy. Ostatní čestní ľudia nemajú v tomto štáte šancu a súdy nepomôžu ani keby obyčajný človek mal hneď pravdu. Ja sa pýtam, ako je možné, že súd prepustil ťažkochorého človeka domov a mňa právne znalého, ktorý som mal dobrú obhajobu, dobré argumenty, nechal ďalej na psychiatrií? Toto nenechám len tak. Konal by som aj skôr, ale zdržal ma úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý rok rozhodoval o mojej sťažnosti. Podľa zákona o sťažnostiach tuším 9/2010 mal tak urobiť do 90 dní. Prešiel však rok. V podstate som mal zviazané ruky a nebolo možné podnikať ďalšie právne kroky. Samotný úrad odpovedal, že dôvodom mojej hospitalizácie bola autoagresia a sebapoškodzovanie. Mám o tom aj vyjadrenie ako dôkaz. Teda fakt, že som si v obývačke buchol hlavu službukonajúci lekár v Bystrici vyhodnotil ako autoagresiu a sebapoškodzovanie a podľa toho bola vraj hospitalizácia dôvodná. Okresný súd v Bystrici nemal stanovovať žiadného opatrovníka, bol som plne spôsobilý vypovedať a byť na pojednávaní, ktoré sa ma týkalo. Ďalej mi vadilo, že súd veril iba lekárom s bystrice. Súdy by mali mať vlastný zoznam psychiatrov, ktorí by boli nestranní a posudzovali podania o prípustnosti držať v ústave. Ako je možné, že súd uveril strane, ktorú som ja napadol. Tak aký je to potom proces? Je nezákonný. Môj stav mal vyšetriť iný lekár, mohol byť z bystrice, ale nesmel by pracovať v Bystrickej nemocnici. Je to vážny právny konflikt záujmov. Je úplne logické, že bystrický lekári o mne budú tvrdiť, že som vážne chorý. Jednak na tom zarábajú, beží im plat a za druhé vyťahujú peniaze z verejného zdravotného poistenia. No keby vec prešetroval iný lekár, iný lekár vypracoval posudok, bolo by to spravodlivé a zákonné. A ani jeden lekár nepovie, že pacient je zdravý. Každý lekár ktorý pacienta drží v nemocnici povie, že je chorý, lebo za to získava vraj aj nejaké body. Je spoľahnutý na to, že mu podvod nikdy nedokážu. A v psychiatrických nemocniciach sa najviac podvádza a najviac sa tam páchajú zločiny. Ja sa pýtam, ako som ohrozoval okolie alebo samého seba? Tým, že som si nešťastne buchol hlavu v obývačke? Nepokladám to za dôvodné, aby ma držali celý mesiac na psychiatrií. S týmito podvodmi by mali úrady niečo robiť. V mojom prípade za úraz mohla slepota. No bol tam aj prípad, ktorý si vraj porezal hrudník a mal 3 promile. Toho tam tiež držali mesiac, hoci je to podvod. Správny psychiater musí vedieť, že za porezaný hrudník nemôže psychická choroba, ale alkohol. 3 promile je veľa na to, aby človeku z toho preplo. Boli tam aj iné prípady, ktoré mali depresie, jeden tam bol, čo nemohol spávať a podobne. Sú to banality a oni v Bystrici, adresa Námestie Ludvika slobodu 1 tam každého držia mesiac. To je výrazné okrádanie zdravotných poisťovní. Chcem tým povedať, že tí ľudia nepotrebujú tak dlho ležať v nemocnici, nie je na to reálny dôvod. Je zaujímavé, že zdravotné poisťovne furt šomrú, že nieto dosť peňazí, tak nech sa pozrú na to, ako ich o peniaze okrádajú psychiatrie. Nech revízny lekári preveria postupy psychiatrov a zistia, že klamú a podvádzajú. Nech sa zamyslia úradníci nad tým, či môj stav naozaj potreboval mesačnú hospitalizáciu? Nepotreboval. Rozbitá hlava v obývačke nie je dôvodom na mesačnú hospitalizáciu. Je pravdou, že som bol v danom čase pod vplyvom alkoholu, ale som svojprávny človek, môžem piť koľko chcem. A tí psychiatri veľmi dobre vedeli, že mi nič nie je, že to bolo len nešťastie spôsobené slepotou. Mám výhrady aj k ich vraj vyšetrovacím metódam: Pozorovanie Je to metóda, vďaka ktorej psychiater môže veľa zistiť. Ale čo zistí na oddelení, kde človek vkuse iba leží, pchajú doňho lieky a dvakrát denne sa ho prídu spýtať ako sa má? Také pozorovanie je na hovno. Nemôžem tam používať mobil, nemôžem tam používať internet, nemôžem tam pozerať ani telku, lebo nemajú tam také stanice aké ja potrebujem. A porno tam už vôbec nemajú. Vôbec sa s ľuďmi nerozprávajú ako žijú, ako žili predtým, čomu sa venujú a podobne. A keď sa aj náhodou niečo opýtajú, vždy zapíšu to, čo oni chcú. Nezapíšu presne to, čo ja uvediem, ale len to, čo sa tým lekárskym sviniam hodí. Dokonca viete, že v Bystrici sa o diagnózach hlasuje? Lekári pacientom nestanovujú diagnózy podľa dôkazov a príznakov, ale podľa hlasovania. Schádzajú sa každý štvrtok po vyzite a hlasujú o tom, akú diagnózu komu dajú do správy. Dokonca hlasujú aj o tom, koho prepustia a koho nie. Sám som ich pri tom pristihol, tak o tom viem. Lekári by sa mali riadiť dôkazmi a nie nejakým hlasovaním. Ďalej mi prekáža, že lekári dávajú pacientom veľa liekov, ktoré však pacient ani nepotrebuje. Tu treba urobiť rázne zmeny, sme predsa v modernom storočí. Najviac ma na debilných úradníkov serie to, že aj keď podám nejakú sťažnosť, oni ma vnímajú len ako nejakú stránku. nedokážu sa vžiť do mojej situácie, nie sú empatickí. Oni si nedokážu ani len predstaviť, aké zlé je to tam na psychiatrií a preto dávajú za pravdu len zločincom, a to sú lekári a lekárky s Bystrice. A keby tí lekári aspoň ľuďom pomáhali, aby mohli celý pobyt prespať. Jednému dávali také silné lieky, že prespal celý pobyt. Mne také lieky nedávali, ja som nemal takú možnosť. Ten chlap sa volal Vlado oto. Tvrdil o sebe, že vraj pracuje v grajciariku, to je vraj akási reštaurácia, nikdy som tam ešte nebol. Reverz Zákon o zdravotnej starostlivosti 576/2004 Kým § 9 hovorí o reverze, teda o odmietnutí zdravotnej starostlivosti na vlastnú žiadosť, paragraf 11 tohto zákona hovorí presne o tom istom. V podstate sú to dva paragrafy, na ktoré sa odvolávam. Dokonca pripájam argument že o tom pojednáva aj charta práv pacienta a Európsky dohovor pre ľudské práva ( ďalej len esľp). Ako je možné, že zákony sú trhacím kalendárom v tomto štáte? Zákony neurčujú, že ja keď som na psychiatrií nemôžem podpísať reverz. Keďže to nie je v zákonoch ustanovené, boli porušené moje práva a podľa zákonov a vyššie uvedených právnych dokumentov som mohol odísť s psychiatrie kedykoľvek. S týmito predpismy sa budem obhajovať na úradoch a aj súdoch. Keď na iných oddeleniach môžu pacienti odchádzať na reverz, môžu odchádzať na reverz aj s psychiatrických oddelení. Pokiaľ nejde o ochranné liečenie nariadené súdom alebo osoba je obmedzená v spôsobilosti na právne úkony. V mojom prípade nebolo ani jedno a ani druhé. Súd mi nenariadil ochranné liečenie a nemám obmedzenú spôsobilosť na právne úkony. To, že boli porušené moje práva budem riešiť po úradoch, tým psychiatrickým sviniam to nesmie len tak prejsť. Hoci súd rozhodoval o prípustnosti hospitalizácie, toto rozhodnutie nemá vplyv na práva odmietnuť zdravotnú starostlivosť či na právo podpísať reverz. Keby to bolo súdne rozhodnutie o ochrannom liečení, tam sa nedá robiť nič. Pacient, ktorý je pokojný, nikomu neubližuje môže teda podľa práva a zákonov odísť s psychiatrie. Ani jedno ustanovenie mu to totiž nezakazuje, že tam musí ostať. Tak prečo lekári porušujú naše práva pacientov? Zákony sú na strane pacienta a lekári sú povinní dodržiavať zákony. A tie nedodržiavajú. Mobil Som nahnevaný na to, že na psychiatrií nemôžem používať svoj mobil. Podľa práva je to moje vlastníctvo, môj majetok a môžem si s ním robiť čo chcem, aj ho otrieskať o stenu, je to moja vec. Aké by to bolo príjemné na psychiatrií dátovať na mobile alebo volať s blízkymi kedy to ja uznám za vhodné. Ja netvrdím, že pacienti majú mať mobily 24 hodín denne, ale urobím si čo potrebujem a potom ho vrátim na sesterňu. Ale odrezať pacienta od mobilu na celý mesiac to pokladám za protizákonné a v modernom storočí by sa to malo zmeniť. Budem vyzývať úrady, aby s tým niečo robili.