tomoblogger.infoblog.sk

Zomrela mi Andulka

Publikované 26.07.2017 v 19:02 v kategórii o živote, prečítané: 42x

dňa Streda 26.7.2017 o 2:40 mi zomrela jedna z anduliek. Sedel som za počítačom a písal som články. Zrazu počujem buchnutie v klietke. Spadla Andulka. Nič výnimočného. Lenže sa nehýbala. Myslel som si, že si robí zo mňa dobrý deň. Čiastočne som ako odborník tušil, čo sa stalo. Je mŕtva. To, či nastal ekzitus alebo nie zvyknem skúšať veľmi jednoducho. Papagáje nemajú rady, keď sa im dotýkate chvosta, tobôž, ak ho zaň potiahnete. Jedna andulka bola na bydle. Druhú som nevedel nájsť. nakoniec som ju našiel ležať vpravo v klietke. Potiahol som ju mierne za chvost. Ani nezapišťala a ani sa nepohla. Je teda definitívne mŕtva. Poobzeral som si ju, lebo som mŕtvolu ešte nikdy v živote nevidel. Okrem mififi korelky, ale na tej nebolo nič výnimočné. Na tejto andulke bolo. Spadla tak zvláštne, že mala roztiahnuté krídla, úplne akokeby bola rozčapená. Na mŕtvole je jedna vec krásna. Nebráni sa a nekladie odpor. Za života sa mi nedala pohladkať, teraz som využil príležitosť. Čo s ňou? O 2:50 som volal majiteľke zvieratkárne, aby som sa spýtal, čo s ňou. Chcem ju dať na pitvu, aby zistili, čo sa jej stalo. Povedala mi, že sa mŕtvoly dávajú do mrazničky. " Do mrazničky ju nedám, mám tam potraviny". Ale bola zlatá a už zajtra pôjdem kúpiť ďalšiu andulku. Upozornila ma, že ak mám dve andulky a jedna z nich zomrie, pokiaľ sa jej/ jemu nekúpi kamarát zomrie aj druhá od smútku. Chválabohu, že na svete sú takí dobrí ľudia. No ale čo s ňou? Na internete som čítal, že sa zvyknú vyhadzovať do smetného koša. Zabalia sa do sáčkov a vyhodia sa. To však nemôžem urobiť. Nezničím dôkaz. Ale nemôžem ju nechať ležať v klietke. Čo ak náhodou druhá andulka bude do nej ďobať? Musím zakročiť. Tak som hľadal po internete veterinárov. Tí veterinári sú strašne sprostí ľudia. Ordynujú len cez deň, ale v noci sa nikomu nedovolám ani bohovy. Do piče, čo mám teraz robiť z mŕtvou andulkou. O 3:18 som zavolal na linku 158. Je to linka polície. Musím operátora pochváliť, bol ku mne veľmi milý. Chvíľu porozmýšľal a poradil mi: Zabaľte ju do dvoch mikroténových sáčkoch aj s novinami a ráno to odneste k veterinárovi. Dajte ju na balkón, je chladno, keď ju nechcete mať v mrazničke. No do koša sa nemajú mŕtve Andulky vyhadzovať. Konečne mi polícia pomohla aspoň v tomto. Andulku som zabalil nie do dvoch, ale radšej do štyroch mikroténových sáčkoch aj z novinami:) Na novinách predsa ostal nejaký trus, skrátka biologické dôkazy, ktoré môžu veterinárovi pomôcť pri diagnostike. Nedával by som andulku na pitvu, ale kúpil som ju vo Februári 2017. Teda žila iba 5 mesiacov. Práve preto, že žila tak krátko ju chcem dať na pitvu. Čo očakávam? Neobviňujem ani obchod ani Martinu Dianiškovú z jej prípadnej otravy:). Potrebujem poznať odpoveď na tieto otázky: - Bolo možné ju zachrániť? - Na čo zomrela? - Pochybil som azda pri starostlivosti? - bol to osud a prosto musela zomrieť? Je pravdou, že druhá andulka, ktorá teraz zomrela takmer nespievala. Ale myslel som si, že má zlú náladu. Keď to pri týchto papagájoch človek ani za toho boha nevie, kedy má volať lekára. Z mŕtvol nemám strach. Keď som sa jej dotkol po pól hodine po telefonátoch, bola studená a napriek tomu taká bezmocná. Ako je možné, že človek sa dá vo väčšine prípadov zratovať. Prídu lekári, záchranári. Ale k papagájom nemá kto prísť. Vyvolával som v noci po rôznych veterrinároch, ale ani jeden mi nezodvihol. Ja chápem, že aj veterinár je len človek, potrebuje spánok a relax. Ale nevidiacemu človeku zomiera andulka výnimočne. Prečo pre nás ľudí existujú sanitky, pohrebné služby. No mŕtve zviera nemá kto odpratať. To ostáva na krku len chovateľovi, čo pokladám za veľkú nespravodlivosť. A keby sa takýto zážitok stal nejakému psychicky labilnému človeku? Však by zošalel pri predstave, že musí mať v byte pár hodín mŕtvolu. Chvalabohu, že som vyštudoval strednú zdravotnícku školu. Vďaka tomu som sa stal bezcitníkom a mŕtvoly mi v byte nevadia. Ani keď mi zomrel kamarát Martin Babčan alebo keď mi zomrel otec, vôbec to mnou nehlo. A to je mojou výbornou vlastnosťou. U mňa sa dialo niečo iné. Keď som náhodou prišiel do Valaskej, čakal som, že niekto zaklope, že to bude práve môj kamarát Mato. Vedel som, že sa tak nestane, ale skrátka, mal som také očakávanie. Zastávam totiž názor, že ak človek zomrie, škoda je za ním smútiť a trápiť sa. Treba radšej spomínať na to, čo sa veselé zažilo. Na príjemné veci. Smrť je súčasťou ľudského života a treba sa s ňou vedieť vyrovnať. Načo by som sa trápil smutnými spomienkami, keď radšej budem na Martina spomínať v tom zmysle, že sme boli spolu v Tajove, že sme sa navštevovali, pomáhali si navzájom. Chápem, vy vidiaci ľudia to vnímate úplne inak a moje názory určite odsúdite. No psychologická či psychiatrická odborná verejnosť mi dá za pravdu. Myslíte si, že prečo som stále nad vodou aj keď niekto umrie? Je mi jasné, že sa už s ním nikdy neporozprávam. Ale je mi jasné aj to, že smútkom, depresiami hovno vyriešim. Práve preto radšej spomínam nato, čo bolo pekné a krásne medzi nami. Už či ide o ľudí alebo o moje domáce zvieratá. Načo si mám predstavovať, ako sa mŕtva andulka rozkladá, ako ju režú či prípadne skúmajú pod mikroskopom? Radšej si budem predstavovať ako mi krásne spievala, ako mi sedela na ruke. To isté som urobil aj v prípade smrti mififi korelky. Hoci sem tam mi napadla predstava rozkladajúcej sa mŕtvoly, ale snažím sa všetky tieto nepríjemnosti potlačiť. Keď si spomeniem na Korelku ako sedela na vianočnom stromčeku a vyspevovala, to potlačí aj fakt, že už nie je medzi živými. Všetky moje papagáje a aj ty môj verný kamarát Martin Babčan ostávaš v mojej mysli. A ostaneš v nej až do konca môjho života. Dúfam, že sa tvoji blízky nebudú hnevať, že na teba touto verejnou cestou spomínam. Bol si môj najlepší kamarát. Bol si pri mne vtedy, keď na mňa ostatní zvysoka jebali, lebo načo by sa kamarátili zo slepým že? No jedno ma veľmi potešilo, že som sa stihol s tebou rozlúčiť, že sme si stihli povedať posledné príjemné a nie smutné slová. No čo sa týka mojej Andulky, pitevnú správu pridám dodatočne v plnom znení. tento článok bol uverejnený na mojom blogu z dôvodu, aby nedošlo k zmareniu mojich práv poznať pravdu. Keby moji niektorí blbí susedia vedeli, že som mal pár hodín na balkóne zabalenú mŕtvu andulku, vyvolávali by políciu každú minútu, oni sú takí sprostí. Aj kvôli petardám koľko rozruchu počas sviatkov narobili, môžu sa hanbiť idioti. Namiesto podpory, mi robia iba zle a potom sa čudujú, že Tomáš píše samé smutné veci. Bodaj by som ich nepísal. Skrátka, článok som uverejnil neskôr z dôvodu, aby nedošlo k zmareniu vyšetrovania a aby nič nebránilo spravodlivému zisteniu smrti mojej andulky.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?